Niekedy sa zdá, že život dostane príliš veľa. Sú dni, keď chcem do vesmíru poslať prosbu: "Prepáčte, môžem mať jeden deň bez chaosu? Len jeden, prosím." Ale nie, vesmír má zjavne iné plány. Namiesto prímeria dostávam výpadok internetu, rozliatu kávu a pocit, že život na mňa hádže nespočetné množstvo výziev.
Niekedy sú dni, keď je všetkého jednoducho príliš. Búrka myšlienok, pocitov, očakávaní. Nezáleží na tom, prečo – niečo sa mohlo, ale aj nemuselo stať. Viem len, že v takých chvíľach ma ovládne pocit, že sa život zastaví, že vzduch je hustejší, kroky ťažšie. Potom sa všetko, čo chcem, zúži na jediné želanie: nájsť silu. Nájsť pokoj.
Ale ako nájsť pokoj, keď je všetko rozmazané?
Veľakrát si hovorím, že nemôžem všetkému rozumieť. Niekedy je váha okamihu jednoducho príliš veľká na to, aby našla okamžitý zmysel. Potom si hovorím: "Dnes to len prežiješ."
Nepotrebujem veľkú výhru, ani úplné riešenie. Stačí urobiť malý krok vpred. Postavím sa. Idem sa prejsť. Čakám, kým vlna prejde.
Moje pravidlo v ťažkých dňoch? Netvárim sa, že neexistujú.
Keď je toho všetkého priveľa, priznám sa sama sebe, že som unavená, preťažená a nechávam na seba ten pocit. Nie je to koniec sveta, ak vôbec niekedy je Rozplakala som sa zastavím sa na chvíľu. Práve naopak – vtedy prejavujem najviac odvahy. Odvaha priznať si, že nie som vždy silná a že ani nemusím byť.
Ťažké časy netrvajú večne. Vždy prešli, vždy som našiel cestu vpred - a viem, že teraz to urobím.
Ďalší krok je malý
Nič veľké, nič dramatické. Len som sa rozhodol urobiť jednu vec, ktorá mi túto chvíľu uľahčí.
Vstávam a varím čaj. Alebo počúvam hudbu, obľúbenú pesničku so zavretými očami, až kým necítim, že sa svet upokojil. Mohol by som vyjsť von, hoci len za dverami, aby som sa nadýchal čerstvého vzduchu.
Nenáročná prechádzka, aj keď mám pocit, že nohy už nevydržia. Pocit teplej deky, do ktorej sa zabalím. Pohľad na oblohu, aj keď je zamračená, mi pripomína, že svet je väčší ako moje súčasné starosti. Nezáleží na tom, čo to je, je to dôležité pohybovať sa z toho pocitu, že všetko zastalo.
Keď je svet príliš ťažký, opakujem si slová: "Toto prejde." Pretože všetko prechádza. Ani váha, ktorú cítim teraz, nezostane navždy.
Vďačnosť je môj tichý spojenec
Nie ten nútený druh, ktorý sa cíti prázdny, ale skutočná, malá vďačnosť. Za to, že mám strechu nad hlavou. Pre ľudí, ktorí ma milujú, aj keď to neviem dať najavo. Za to, že dnes môžem cítiť, aj keď to bolí – pretože to znamená áno som nažive A v tejto životnej sile, v tomto tepe srdca, ktorý sa nikdy nevzdáva, nachádzam útechu.
Pripomenutie, že tu nie som preto, aby som bol stále dokonalý
Som tu, aby som žila, skúšala, občas spadla a občas sa zasmiala na vlastnej trápnosti. Ak to znamená, že dnes zjem päť kúskov koláča a celý deň pozerám romantické seriály, tak nech. Život je príliš krátky na to, aby ste si ho sťažovali.
A na konci?
Nakoniec je vždy nový deň. Nový začiatok. A potom si hovorím: „Dokázal si to. Porazil si to. Aj keď to bolo najťažšie, nevzdali ste sa."
Nezáleží na tom, ako pomaly idem alebo ako často padám. Dôležité je nikdy sa nevzdávať. Že aj v tých najťažších chvíľach nájdem silu vydržať – a to je vlastne to, čo sa počíta.
Ak práve teraz bojujete s pocitom, že svet je príliš tvrdý, chcem vám povedať toto: nie ste sami
Vaša bolesť nie je neprekonateľná. Vaše problémy vás nedefinujú. Je vo vás sila, aj keď ju práve necítite. Krok za krokom, deň čo deň sa dostanete na druhú stranu. A keď tam prídeš, uvidíš, že si bol celý čas dosť silný. Aj teraz, keď o sebe pochybujete.
