Je samozrejmé, že sa ako malé deti hráme, no predovšetkým sa radi pretvarujeme a ponárame sa do životných rolí, ktoré sme tak či onak vstrebali do mysle sledovaním svojich rodičov, bratov, sestier, babičiek, starých otcov.. ., pozeraním televízie, čítaním kníh, dnes už by sa dalo povedať aj prehliadaním virtuálneho sveta.
Každý si prejde takýmto dospievaním a ja som sa vždy čudoval, prečo trávime ako deti toľko času v tomto fantasy svete. Prečo preferujeme určité hračky, prečo si ich berieme do postele, rozprávame sa s nimi a tak či onak sa o ne staráme...
Moji imaginárni priatelia z detstva sú veľmi odlišní od tých dnešných, pretože deti teraz siahajú aj po takzvaných virtuálnych hrdinoch, kŕmia ich, čistia, hladkajú, hladkajú, rozprávajú sa s nimi a zoznam by mohol pokračovať. Každopádne, tak ako dnešné deti znervózňujú svojich rodičov, ak nedostanú moderné „inteligentné“ hračky, tak aj my sme svojich rodičov rozčúlili neutíšiteľným plačom, ak naše mamy chceli dať našich medvedíkov do práčky. Viete, zmocnil sa nás neopísateľný smútok, keby sme mysleli len na to, čo všetko sa stalo pri praní, prehadzovaní, namáčaní a sušení a na riziko, že sa scvrkne... Aby bola miera plná, medveď noc nespal. pod ochranou nášho útulku bol sám, v mraze a kliešte ho ťahali za uši. Navyše, keď sme sa opäť stretli, znova sme ho slintali a vláčili všade, kde sa dalo, po podlahe, po prašných ihriskách, späť do škôlky a domov a na konci dňa späť do postele. Pamätám si, že každý večer pred spaním som všetky svoje plyšové hračky položila k vankúšu a prikryla ich dekou, pretože bez nich nebolo možné ponoriť sa do sveta snov. Nemohla som vynechať jedného vyvoleného. Že to bola taká nenahraditeľná súčasť môjho detstva, moji rodičia zistili jedného večera na dovolenke na mori, keď som urobil skutočnú scénu ichte a cestovateľských sĺz. Mal som hnedého medveďa, ktorý bol vždy pri mne, trávil so mnou takmer každú chvíľu a jedno popoludnie som ho zabudol v prímorskej reštaurácii, kde sme chodili na zmrzlinu. Myslím, že za to mohlo more, ktoré odviedlo moju pozornosť od rozkošného spoločníka. Až večer som si všimla, že nie je v mojej prítomnosti, po čom nasledoval poriadny výbuch plaču a hystérie. Samozrejme, rodičia robili všetko pre to, aby som bola ticho, napríklad si požičali identického plyšového medvedíka od sestry dvojičky, keďže sme mali každá svojho, len aby som zaspala. Zabudli však na malý detail, ktorým sa tieto dva medvede líšili; mohol si mi vypichnúť oko.
V tú noc som zaspala, až keď som vyčerpala posledné slzy. Nasledujúce dopoludnie bolo venované nezvestnému kožušníkovi a na moje šťastie bola slečna, ktorá nás obsluhovala predchádzajúci deň, taká ohľaduplná, že zachránila zabudnutého pre prípad nášho návratu. Samozrejme, radosť z toho, že sa opäť vidíme, bola obrovská a moje odlúčenie od neho sa posunulo na deň, keď sme si kúpili psíka. Skončilo to v krabici a v skrini, starostlivo strážené, lebo inak by asi skončilo v zuboch môjho ďalšieho najlepšieho kamaráta a spoločníka na cestách.
162 - Magazín mesta 4/2013 - od 2. do 22. apríla 2013 podľa Magazín mesta