Bolo mi to jedno. Totiž, našli sme čistinku pravých lesných čučoriedok a napadli sme ich. Cez borovice presvitalo slnko, voňalo to machom a ihličím, bol pokoj a ticho. Obaja máme zápražku, zápražku a čučoriedkovú zápražku. A hoci sme na stretnutie s príjemným riaditeľom miestnej horskej železnice prišli s fialovou okolo úst, ako hovorím, chvíľu mi nebolo všetko jedno. Nič také ako pravé nemecké lesné čučoriedky neexistuje.
Začali sme však deň nato americký. Potom, čo náš Fiat včera neslávne zomrel na štvorprúdovej diaľnici, dnes ráno sme si ho vyzdvihli pred hotelom Ford. Áno, stále sme sa tam nedostali nemecké auto. Ak zajtra „praskne“ aj tento, možno sa nám to podarí.
Späť k čučoriedkam. A železnice.
Takže sme boli niekde ďaleko Durínsky les, niekde, kde by ste na prvý pohľad povedali, že nikto nechodí, no na naše veľké prekvapenie sme to zistili na do idylického horského vlaku za deň sedí viac ako 1000 ľudí.
Hore-dole a trochu dookola, tradične na obed Bratwurst a, samozrejme, musí byť miestne trochu piva.
Náš program je... nemecký. Na minútu presné a neústupné. No nám to vyhovuje. Len si treba zvyknúť pije kávu kedy to je čas na kávu. Nastúpiť do vlaku, keď nastúpite do vlaku. A že aj 10-minútové meškanie môže byť fatálne pre realizáciu celého nastaveného programu. Nemecko. Určite by som neobhajoval ani kúsok ich presnosti.
Západ slnka dorazili sme na čarovné víly. Vedľa mocných stromov, domčekov na stromoch a drobných trpaslíkov.
Príjemne stratený niekde v sebe do Durínska. S príjemnou chuťou dobrého jedla a priateľskými priateľmi, ktorí nás vítajú a hostí na každom kroku. „Aha, vy dvaja ste blogeri zo Slovinska! Vitajte!“ A vrátili sme sa s našou lámanou nemčinou, ktorá asi znie podobne ako Švéd po slovinsky: „Dobrý deň. Veľmi rád ťa spoznávam. Hladný. Pil a jedol. Poďme."
Prečítajte si ďalšie časti cestopisu:
#1 Detská cesta / #2 Hračkárska cesta / #3 Toy road / #4 Toy Road
Pokračovanie zajtra!
