Vzdelávanie je kľúčové pri formovaní emocionálneho sveta dieťaťa. Často sa pýtame, čo robíme správne a kde robíme chyby. Jednou z čoraz naliehavejších výziev je detská úzkosť, ktorá sa prejavuje rôznymi formami – od nadmerného strachu z neznámeho až po fyzické symptómy, akými sú bolesti brucha a nespavosť.
Je však možné, že určité vzorce správania rodičov prispievajú k rozvoju úzkosť? Výskum ukázal, že existujú určité typy rodičov, u ktorých je väčšia pravdepodobnosť, že budú vychovávať úzkostné deti.
Príliš chrániaci rodičia: Keď je svet príliš nebezpečný
Jedným zo známejších prejavov správania, ktoré vedie k detskej úzkosti, je tzv "helikoptérové rodičovstvo". Ide o formu prehnane ochranárskeho rodičovstva, kde rodičia neustále dohliadajú na svoje deti, zasahujú do každého rozhodnutia a snažia sa dieťaťu z cesty odstrániť akékoľvek prekážky či nebezpečenstvá. Na prvý pohľad sa zdá, že takíto rodičia chcú pre svoje dieťa len to najlepšie, no v skutočnosti svojim deťom bránia čeliť životným výzvam a rozvíjať odolnosť.
Prílišná ochrana dieťaťa pred ťažkými situáciami, ako sú konflikty s rovesníkmi alebo neúspech v škole, bráni dieťaťu naučiť sa zaobchádzať so svojimi emóciami. Namiesto rozvíjania stratégií zvládania sa dieťa učí, že svet je príliš nebezpečný na to, aby mu čelilo samo. To vedie k zvýšenému pocitu bezmocnosti a úzkosti, keď čelí skutočným výzvam, pretože sa cíti nepripravený a neschopný.
Strach rodičov sa prenáša na deti
Ďalším dôležitým faktorom, ktorý prispieva k úzkosti detí, je správanie rodičov, ktorí sami trpia úzkosťou alebo majú nadmerný strach z určitých situácií. Deti sú ako špongie – nasávajú všetko, čo zažívajú vo svojom okolí, a ak majú pocit, že sa ich rodičia boja okolitého sveta, často to prenášajú aj na seba.
Napríklad rodičia, ktorí sa boja výšok, nielenže zabránia svojim deťom liezť na stromy, ale využijú svoju úzkosť na to, aby komunikovali, že svet je nebezpečný a plný hrozieb. Takéto správanie spôsobuje, že dieťa začne pochybovať o vlastnej bezpečnosti, čo ešte viac prispieva k pocitom úzkosti. Deti, ktoré vyrastajú v takomto prostredí, môžu mať problém s rozvíjaním zdravého sebavedomia a pocitu bezpečia.
Vyhýbanie sa problémom a neschopnosť zvládnuť ich
Je dôležitým prvkom pri rozvoji emocionálnej odolnosti schopnosť čeliť výzvam. Rodičia, ktorí umožňujú svojim deťom vyhýbať sa zložitým situáciám, nevedomky prispievajú k ich neschopnosti naučiť sa prekonávať svoje obavy. Namiesto toho, aby dieťa zažilo zlyhanie a potom sa poučilo zo svojich chýb, rodičia dbajú na to, aby nikdy nečelilo rizikám. V dôsledku toho si dieťa nevytvorí potrebné nástroje na zvládanie frustrácie, čo vedie k zvýšenej úzkosti, keď sa ocitne v nepredvídateľných alebo nepríjemných situáciách.
Ako pomôcť deťom prekonať úzkosť?
Prvým krokom je uvedomiť si to nie každé zlyhanie alebo chyba je katastrofa. Deti sa musia naučiť, že výzvy sú súčasťou života, a rodičia ich môžu podporovať tým, že ich povzbudzujú, aby riešili problémy samy, namiesto toho, aby im zakaždým prišli na pomoc. Dôležité je aj to, aby rodičia pracovali na vlastnom strachu a úzkosti a neprenášali svoje starosti na deti.
Podpora, súcit a povzbudzovanie dieťaťa, aby samo objavovalo svet, je kľúčom k rozvoju emocionálnej odolnosti. Deti potrebujú cítiť, že im rodičia dôverujú a veria v ich schopnosti. Ľahšie si tak vypestujú sebadôveru a prekonajú úzkosť, ktorú môže spôsobiť príliš ochranárske rodičovstvo.
Záver: rodičia ako vzory
Každý rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie, no je dôležité rozpoznať, kedy náš strach môže dieťaťu viac uškodiť ako pomôcť. Správnym prístupom a uvedomením si vlastných vzorcov správania môžeme deťom pomôcť rozvinúť silu, sebadôveru a emocionálnu odolnosť, ktoré im pomôžu prekonať úzkosť a prosperovať vo svete.
