Tretia séria The White Lotus 3, odohrávajúca sa v Thajsku, sľubovala spiritualitu, odhalenia a exoticky napätý luxus. Nakoniec sme sa dočkali unavenej meditácie o smrti, prázdnych dialógov a hereckého obsadenia, ktoré sa neuchytilo až do úplného konca. Kým sa hráči konečne trochu zohriali, už sme stratili záujem.
Keby sa to zdalo Biely lotos Po výbušnej prvej sezóne a emocionálne odvážnej druhej si The White Lotus 3 našiel svoje miesto medzi najambicióznejšími seriálmi modernej televízie a je tým vytriezvením po all inclusive večeri – keď si uvedomíte, že ste sa prejedli a dezert nestojí za tie kalórie.
Biely lotos 3: Zatiaľ najslabšia sezóna? Absolútne.
Mike White, autor a režisér, si tentoraz vyhrnul rukávy a zobral nás na Thajsko – destinácia ideálna pre duchovnú transformáciu a kultúrne stretnutie. Ale to, čo sme dostali, bola naťahovaná a obsahovo roztrieštená sezóna, kde sa na povrch vznášali témy smrti, viery, viny a osvietenia, ktoré neboli nikdy skutočne preskúmané.
To, že sezóna bola ťažká, nie je prekvapením – biely často hrá s nepohodlím. Problém však nie je v názve, ale v tom, že príbehy sa nikdy skutočne nespájajú do zmysluplného celku. Každá postava bola uväznená vo svojej vlastnej bubline a nie spôsobom, ktorý by prehlboval pochopenie, ale spôsobom, ktorý nás vzďaľoval od všetkého skutočne dôležitého.
Herecké obsadenie? Studené ako bufetový šalát.
Nedá sa poprieť, že predchádzajúce sezóny Biely lotos vyhodil niektorých hercov (Jennifer Coolidge, Aubrey Plaza, Theo James), pretože postavy pasovali hercom ako tenký džin a dobré tonikum. Tentokrát však úplná absencia chémie. Patrick Schwarzenegger, Carrie Coon, Aimee Lou Wood, Scott Glenn... každý samostatne schopný, no spoločne ako improvizovaná divadelná skupina stále hľadajúci spoločný tón.
Aj keď ku koncu nechýbali momenty autenticity (najmä monológ Laurie v majstrovskom podaní Carrie Coon), dostali sme sa tam neskoro. Vtedy sme boli otupení. Keď boli herci konečne trochu presvedčivejší, my, diváci, sme si už na ich drevené herectvo zvykli – nie preto, že by sa zlepšovali, ale preto, že sme boli čoraz unavenejší.
Vizuálny luxus bez obsahu
Čo sa nedalo prehliadnuť bolo, že všetky epizódy boli vizuálne úchvatné. Thajsko so svojou mystikou, zeleňou, chrámami a tyrkysovým morom jednoducho kričalo po symbolike. Všetko sa však rýchlo zmenilo na pohľadnicu – krásnu, ale prázdnu. Aj duchovné prvky (mnísi, meditácia, symbolika stromu smrti) sa stali len kulisou pre bohatých západniarov pohrávajúcich sa s myšlienkou osvietenia – ako keby ste si duchovné znovuzrodenie mohli kúpiť na recepcii rezortu.
Satira bez zubov
Biely lotos bola vždy séria, ktorá nás bavila svojím cynickým pohľadom na bohatých a skorumpovaných. Tentoraz však akoby sa už séria neodvážila hrýzť. Satira sa rozriedila, takmer jemná. Postavy ako Tim Ratliff a jeho excentrická rodina boli navrhnuté pre humor a šok – ale ponechali bez akejkoľvek skutočnej váhy. Dokonca aj úmrtia boli akosi bez tiaže. Chelsea, jedna z mála sympatických postáv, umiera so šiškou v ruke. Symbolizmus? Možno. Ale efekt? Nie presne.
A čo doktrína?
Mike White nám hovorí, že osvietenie je ilúzia, že hľadanie zmyslu vo svete bohatstva je bezvýsledné. Dobre. Ale nevedeli sme to už? A čo je dôležitejšie – naozaj potrebujeme osem epizód, aby sme to zistili s postavami, ktoré ledva vydržíme?
Jediné skutočné hviezdy sezóny? Opice.
Najživšie postavy, ktoré vyjadrovali emócie, pôsobili súdržne a boli vizuálne zábavné – boli opice. Ak sa niekto vráti v sezóne štyri, mali by to byť opice. A možno Fabian, ktorý nám dlhuje pesničku.
