Aby mal príbeh chvost aj hlavu: prezraďte nám, ako ste so skokmi na lyžiach začínali a čomu ste sa odvtedy v živote venovali? Skoky na lyžiach a s nimi aj príbeh vetra sa začali v ranom detstve, keď som mal sedem rokov. Mám pätnásť
Aby bol príbeh úplný: povedzte nám, ako ste začali so skokmi na lyžiach a čo ste odvtedy v živote robili?
Príbeh skokov na lyžiach a s nimi aj príbeh vetra sa začal v mojom ranom detstve, keď som mal sedem rokov. V pätnástich rokoch som sa pridal k národnému tímu a súťažil som až do svojich 31 rokov. Zúčastnil som sa troch zimných olympijských hier a môj najlepší výsledok bol v roku 1988 v Calgary, keď som si domov priniesol striebornú medailu. Po šestnástich rokoch som prestal súťažiť a pridal som sa k FIS, kde som pracoval ako asistent riaditeľa Svetového pohára v skokoch na lyžiach. Pomáhal som organizovať a viesť súťaže, pričom som sa zameriaval najmä na veterné podmienky, o ktorých vieme, že sú pri skokoch na lyžiach veľmi dôležité a môžu byť pre súťažiacich dokonca nebezpečné.
A ako do tohto príbehu zapadá plachtenie?
Jachting bol vlastne súčasťou môjho života už od útleho veku, keďže som s windsurfingom začal už na strednej škole. V tom čase mal otcov kamarát malú pretekársku plachetnicu, s ktorou som mu sem-tam pomáhal. Keď som si zarobil nejaké peniaze skokmi na lyžiach, rozhodol som sa kúpiť si vlastnú plachetnicu. Je to už 22 rokov...
Keď hovoríte o plachtení, máme pocit, že ste od detstva naozaj milovali trávenie času na mori. Ako funguje toto spojenie medzi vami, snehom a morom?
Takže aj ako špičkový pretekár som mal plachetnicu a tá mi do života prinášala akúsi rovnováhu. Čas, ktorý trávim na plachetnici, je časom na relax a vyčistenie mysle, ale zároveň je to stále aktivita, pri ktorej musíte robiť rozhodnutia, študovať aerodynamiku, svoje pohyby, vietor... Jediný veľký rozdiel medzi týmito dvoma športmi je, že pri skokoch neznášam vietor, ale pri plachtení ho milujem. Na základe osobnej skúsenosti by som mohol povedať, že more a sneh sú skvelá kombinácia, pre mňa neoddeliteľná.
„Jediný veľký rozdiel medzi týmito dvoma športmi je, že pri skokoch neznášam vietor, ale pri plachtení ho milujem.“
Ako ste prišli na projekt „Okolo sveta“?
Už od malička som rád cestoval a obdivoval plachetnice. O cestovaní okolo sveta som začal uvažovať asi pred 10 alebo 15 rokmi. Asi pred šiestimi rokmi som si začal šetriť na vhodnú plachetnicu, aby som si takýto výlet mohol zrealizovať. V dôsledku toho som si pred štyrmi rokmi kúpil svoju druhú plachetnicu (vlastne len základňu) a začal som dopĺňať všetko dôležité. Vybral som si vybavenie a dôležité diely a pracoval, pracoval... Miloval som to, pretože som získal aj cenné skúsenosti.
Okrem prípravy lode si takýto výlet pravdepodobne vyžaduje aj ďalšie štúdie a výskum. Aké bolo plánovanie výletu?
Vytvorenie harmonogramu na taký dlhý výlet si vyžaduje dosť plánovania vopred, očakávania atď., pretože vždy musíte zohľadniť neočakávané veci, ktoré prichádzajú a odchádzajú, ktoré výlet predĺžia alebo uberú o deň či dva. Keď bola plachetnica pred tromi rokmi hotová, rozhodla som sa výlet začať, ale zároveň cestovať po etapách – prepojiť prácu a dobrodružstvo. Moje geografické znalosti (vyštudovala som geografiu) mi pri zostavovaní projektu veľmi pomohli, pretože som pred odchodom vedela veľa vecí. Čo sa týka ostatných vecí, trvalo mi asi rok, kým som naštudovala klímu a prúdy, zostavila harmonogram a musela som zohľadniť a koordinovať aj svoju prácu a rodinu. Myslím si, že to bol najvhodnejší čas, čo sa týka rodiny, pretože deti sú už viac-menej samostatné. Anja má 16 a Jurij 18 rokov a obaja sú skokani na lyžiach, ktorí tvrdo trénujú; Prvé majstrovstvá sveta v skokoch na lyžiach žien sa uskutočnia v roku 2009 a Jurij bol už v roku 2006 juniorským vicemajstrom sveta. Dúfam, že sa im podarí vybudovať si kariéru v skokoch na lyžiach, ale myslím si, že by mali myslieť aj na život po súťaži.
Ako teda vaša rodina prijala váš projekt?
Rodina projekt prijala a podporila ma; aj oni milujú plachtenie. Deti boli s nami na lodi od troch mesiacov, pretože takto sme trávili aj prázdniny. Pridali sa ku mne aj počas výletu.
Takže na niektorých častiach cesty ste mali spoločnosť – navštívili vás priatelia a rodinní príslušníci a na niektorých ste boli úplne sami, ako napríklad minulú jar, keď ste sa plavili sami z Ekvádoru do Francúzskej Polynézie – cez Tichý oceán. Čo vám vtedy najviac chýbalo?
Počas takej dlhej cesty je asi normálne cítiť sa osamelý. Chýba vám rodina, priatelia, spoločnosť. Je fajn byť sám deň alebo dva, ale potom sa človek cíti príliš osamelý. Keď so mnou nie je rodina, stále zostávame v kontakte každý deň. Keď som sám prechádzal cez Tichý oceán, mal som so sebou veľa kníh a filmov, aby som zahnal osamelosť. Ale samotná plavba bola kvôli silnému vetru dosť stresujúca, takže som nemal veľa času na čítanie... Nakoniec som za dvadsať dní prečítal len dve knihy a pozrel si zopár filmov.
Mali ste niekedy strach počas cestovania? Aké boli najťažšie chvíle, ktoré ste na cestách zažili?
Určite mám niekedy pochybnosti a obavy, ale to je v poriadku. Najťažší moment... Bolo to asi týždeň predtým, ako som s projektom začal - v októbri 2005. Zúčastnil som sa so svojou plachetnicou regaty Barcolana. Počas regaty som narazil do inej plachetnice, ktorá mi skrížila cestu a dosť poškodila moju Skokicu. Oprava škôd mi trvala dlho, musel som plachetnicu opäť pripraviť na cestu a potom čakať, kým pominie zima. Začiatok projektu sa preto odložil o pol roka, na jar 2006.
Takže, preplavili ste sa okolo sveta v 12 metrov dlhej plávajúcej mušli. Čo by ste chceli na tejto ceste dosiahnuť?
Plavba okolo sveta je sama o sebe všetkým: snom a cieľom. Okrem splnenia si snov chcem vidieť veľa krásnych vecí, ktoré svet ponúka. Je toľko vecí, ktoré treba vidieť, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa snažím, vždy musím robiť kompromisy medzi tým, čo chcem vidieť, a časom, ktorý mám k dispozícii, pretože pri plavbe vždy „letím“ späť do práce. Moja práca je veľmi intenzívna počas zimnej a letnej sezóny, ale zároveň mám najviac času na jar a na jeseň, keď je na plavbu najpriaznivejšie obdobie. Možno by som si to všetko zopakovala, keď budem staršia a vtedy si na to naozaj nájdem čas….
