Ako je možné, že si tu, ale ja ťa necítim? Prečo tvoje slová strácajú na váhe, aj keď ich počujem? Prečo sa blízkosť mení na vzdialenosť, hoci medzi nami nie je ani krok? Keď stojíš predo mnou, zdá sa mi, že sa pozerám cez teba. Kam si sa podel, hoci si nikdy neodišiel?
Zobudíme sa v tej istej posteli, ale pocit blízkosti vyprchá. Dotýkaš sa ma, je mi to jedno. Nie preto, že ťa nemilujem - ale preto, že medzi našimi dotykmi je skrytá prázdnota, ktorú už nedokážeš zaplniť.
Kedysi si sa na mňa pozrel a ja som vedel, že ma vidíš. Dnes sa pozeráme jeden za druhého, akoby sme hľadali niečo, čo zostalo pozadu.
Nenechávam si ujsť tvoje telo. Chýba mi ten pocit, že ťa mám ako svojho partnera. Ako svojho spojenca. Ako toho, kto mi skutočne rozumie, ešte predtým, ako vyslovím čo i len myšlienku. Teraz sedíme vedľa seba ako cudzinci. Rozprávam ti o svojom dni a ty prikyvuješ, nepočúvaš.
Odpovedáš bez záujmu, bez otázok. Sedím vedľa teba a v duchu kričím o tvoju pozornosť. Nie po komplimentoch. Nie veľkými slovami. Len s pocitom, že si tu – so mnou, nielen vedľa mňa.
Dotyky bez významu
Kedysi si ma držal za ruku, akoby som bola niečo vzácne. Dnes ma už nedržíš. Proste si tam. Bozk, ktorý si vymieňame pred spaním, sa stal odškrtávacou časťou nášho zoznamu.
A zakaždým je to ťažšie. Pretože viem, ako to bývalo. Tvoje objatie ma už neobjíma., ale prešmykne sa ti cez plecia. Kedysi si ma poznal ako vlastný dych. Dnes sa ma pýtaš, čo je zle, len keď sa úplne stiahnem do seba.
Nechali sme sa chytiť do rytmu, ktorý si nás nevšímal. Všetko, čo robíme, je správne. Varíme, delíme sa o domáce práce, diskutujeme o plánoch. Ale medzi riadkami týchto domácich prác... už nie sú žiadne emócie. Je to len spolupráca.Žiadne ďalšie spojenie.
Chcem viac než to. Chcem pohľad, ktorý sa na mne zastaví. Slovo, ktoré sa ma dotkne. Okamih, ktorý trvá. A viem, že si to stále ty - ty. Ale je to ako vymeniť svoje srdce za rozvrh. Všetko beží hladko, ale bez skutočného rytmu. Nechcem vzťah, ktorý udržiavame, pretože „je to tak správne“. Chcem, aby si sa ma znova dotkol svojou dušou.
Únava bez slov
Nehľadám drámu. Nepotrebujem vysvetlenia. Len úprimnosť. Len chvíľku, aby si sa mi pozrel do očí a priznal si, že aj ty cítiš, ako sa niečo rozpadá. Že ticho medzi nami ťa nenechá ľahostajným. Že si si uvedomíš, ako často Ponáraš sa do svojich vlastných myšlienok namiesto toho, aby si zostal so mnou. Chýba mi tá iskra. Chýba mi tá atmosféra, ktorú sme mali, keď bolo všetko nové, ale nič umelé. A nechcem sa vrátiť na začiatok – Chcem pokračovať.Ale ak už v tomto príbehu nie ste, buďte dosť odvážni a priznajte si to.
Viem, že si stále tu - ale kde si?
Chýbaš mi. Nie keď si v práci. Nie v noci, keď spíš. Chýbaš mi počas vetyPočas pauzy v rozhovore. Počas jazdy autom, keď mlčíme. Vtedy najviac cítim, že tu už nie si.
Možno ešte máme šancu. Ale nie, ak budeme ticho. Nie, ak sa len budeme snažiť byť „v poriadku“. Nie, ak budeme hrať pár a pritom sa stratíme.
Ale ak si už preč, aspoň už nestoj predo mnou ako ilúzia. Dovoľ mi, aby som ťa naozaj chýbal, nie v tvojej prítomnosti!
