Minulý piatok malo v kine Komuna v Ľubľane premiéru slovinsko-talianske koprodukčné majstrovské dielo Zoran, môj synovec idiot. Ešte predtým sme sa v príjemnom prostredí hotela Vander porozprávali s filmármi, ktorí nám prezradili svoju sladkosť života, gurmánske pôžitky a očarujúce detaily zo zákulisia nakrúcania.
Príbeh nás zavedie do života pohraničnej dediny, presiaknutej skromnosťou, lenivosťou, miernou melanchóliou stôp minulosti a nežnými radosťami takmer zabudnutých zvykov. Tichým hercom v celom filme je víno, ktoré prináša radosť a zmysel, ako aj ťažkosti a útechu.
Prečítajte si tiež: Zoran, môj idiotský synovec
Niekoľko hodín pred oficiálnym začiatkom slovinskej premiéry tejto horkosladkej filmovej poetiky sme, obklopení skvelým tímom režiséra Mattea Oleotta, koproducenta Miha Černeca a hercov Giuseppeho Battistona, Roka Prašnikara, Marjuty Slamič a Teca Celia, diskutovali o všetkých fragmentoch, ktoré tvoria mozaiku života.
Ako vnímate príslovie „sladký život“?
Matteo Oleotto: Nepovedal by som práve, že život je sladký, skôr ťažký, tvrdý. Presne taký, aký zobrazuje ústredná postava filmu.
Marjuta Slamič: No, môžem povedať, že som večný optimista. Život považujem za krásny a zábavný. Ak nie je, ja si ho takým robím. Samozrejme, občas musíme cítiť trochu horkosti, ale vo všeobecnosti môžem povedať, že sa snažím o... „na zem“.
Miha Černec: Chcel by som zopakovať vyjadrenie nášho producenta Igora Primčiča z filmového festivalu v Benátkach, že prostredníctvom združenia takýchto osem...ako sme si už zahrali aj vo filme, užívame si život, zatiaľ čo filmy sú len vedľajším produktom tohto nášho života. „sladké vití“Môžem to povedať po taliansky takto, „Život je krásny“!
Rok Prašnikar: Osobne som považoval natáčanie tohto filmu za jednu z najkrajších vecí, aké sa mi kedy stali, pretože práca s tímom bola veľmi uvoľnená a príjemná.
Keby si mal/a naplniť pohár života, akými inšpiráciami a potešeniami by si ho naplnil/a?
Matteo Oleotto: Milujem skutočný život a skutočných ľudí. Trávim veľa času v baroch, kde len pozorujem ľudí, a odtiaľ pochádzajú zárodky mojich príbehov. Inšpiráciu čerpám aj z hudby a literatúry. Momentálne čítam autobiografiu Mika Tysona, ktorá ma naozaj baví. Milujem takýchto mužov, ktorí vyrastajú v ťažkom živote a zrazu zbohatnú, ale zároveň nikdy úplne nepochopia význam slávy a peňazí. Jednoducho povedané, mám rád postavy, ktoré sú lúzri, len lúzri.
Marjuta Slamič: Najviac ma inšpirujú ľudia. Ale svoj život napĺňam aj inšpiráciou z prírody, svetla a krásnych budov.
Miha Černec: Určite s filmom. Som naozaj šťastný, že som si našiel takéto povolanie, pretože akosi už neoddeľujem svoj súkromný život od práce. Okrem toho si užívam dobré jedlo a víno.
Ako milovníci dobrého jedla a vína, všimli ste si možno nejaké výrazné rozdiely medzi slovinskou a talianskou kuchyňou?
Matteo Oleotto: Páči sa mi, že v Slovinsku ľudia často jedia len jedno veľké jedlo denne, zatiaľ čo tu sa zdá, že jeme stále a mrháme energiou na iné veci.
Miha Černec: No počas nášho štvormesačného natáčania v Taliansku ma úplne uchvátil ich spôsob stolovania, ktorý môže trvať až dve hodiny. Naučil som sa nekonečne si vychutnávať jedlo v atmosfére príjemnej spoločnosti, čo robí taliansku kuchyňu skutočne výnimočnou. To tu v Slovinsku často chýba.
Rok Prašnikar: Súhlasím, presne to sa mi tiež páčilo. Čo sa týka jedenia, všetko bolo tak, ako malo byť, v štýle božskej Poslednej večere.
Aké sú vaše obľúbené omamné látky?
Giuseppe Battiston: Určite vôňa vína Cabernet Franc a čerstvo pokosenej trávy.
Matteo Oleotto: Sugo, talianska paradajková omáčka, ktorej vôňa mi nesmierne pripomína domov.
Marjuta Slamič: Indické kari.
Rok Prašnikar: Mozzarella.
Teco Celio: Biele hľuzovky (smiech).
Miha Černec: Chcel som porozprávať túto anekdotu, že počas natáčania Guiseppe povedal, že nebudeme natáčať 18., pretože to je v Taliansku deň hľuzoviek. (smiech) Takže biele hľuzovky sú pre nás všetkých pravdepodobne niečím, čo predstavuje samotný vrchol opojnej chuti.
Vo filme je aj scéna, kde dedinský zbor vášnivo spieva „Víno je radosťou života“. Aký je váš názor na to?
Matteo Oleotto: Víno je pre mňa osudom života (smiech).
Giuseppe Battiston: Povedal by som, že víno je cesta, kultúra a krásne veci.
Marjuta Slamič: Domov, víno je domov.
Čo sa týka filmu, čo by ste povedali, čo spája celý príbeh?
Marjuta Slamič: Láska! (smiech)
Matteo Oleotto: Áno, láska. Láska k vínu! (smiech)
Aký je príbeh za osmičkou ako ústrednou scénou, za ktorú ste získali aj cenu Vesna za najlepšiu scénografiu?
Matteo Oleotto: Je to kus môjho života v krajine, kde som vyrastal, nielen fyzicky, ale aj duchovne.
Miha Černec: Osem Je to kultúrne dedičstvo, ktoré spája obe krajiny. Dalo by sa povedať, že je to akási metafora spolunažívania.
A dnes po premiére, na čo si pripijete?
Matteo Oleotto: Dnešok nevnímam ako koniec, ale skôr ako začiatok nových, úžasných dobrodružstiev.
Marjuta Slamič: Presne tak, v ústrety novým medzinárodným dobrodružstvám. (smiech)
Rok Prašnikar: S novými vedomosťami, k ešte novým vedomostiam.
