Kto z nás nepočul komentáre typu „mama strihala“ či „rovnako ako ocko“? Hoci sa mnohí z nás snažia formovať vlastnú identitu a vyjsť z tieňa svojich rodičov, v istých momentoch vnímame ich gestá, hlasy či zvyky, ktoré si akosi nesieme so sebou. Čo nás však skutočne ovplyvňuje, aby sme sa im podobali – sú to naše gény, prostredie, v ktorom vyrastáme, alebo jednoducho vzorce, ktoré si rokmi osvojujeme? Stávame sa rokmi ako naši rodičia?
Stávame sa rokmi ako naši rodičia?! Genetická dedičnosť nám dáva fyzické vlastnosti aj mnohé osobnostné črty. Výskum v oblasti psychológie a genetiky ukazuje, že gény ovplyvňujú osobnosť a dokonca aj vzorce správania. Dr. Robert Plomin, popredný genetik vo výskume vplyvu genetiky na správanie, poukazuje na to, že gény môžu vysvetliť asi 50 rozdielov % v osobnostiach medzi ľuďmi. Plomin verí, že genetika hrá veľmi dôležitú úlohu pri formovaní našej osobnosti, čo sa prejavuje aj podobnosťou s našimi rodičmi.
Ale genetika nie je všetko. Aj keď sú určité povahové črty „zdedené“, ich prejav je silne formovaný aj našimi životnými skúsenosťami, najmä v detstve. Renomovaný psychológ Jay Belsky poznamenáva, že vplyv dedičnosti nie je úplne pevný; prostredie, v ktorom sa dieťa vyvíja, môže zmierniť alebo posilniť dedičné vplyvy.
Rodinné prostredie: prvé kroky k osobnosti
Vyrastanie v rodinnom prostredí, kde sme neustále vystavení zvykom, hodnotám a reakciám našich rodičov, nás silne formuje. Deti napodobňujú svojich rodičov a preberajú od nich vzorce správania. Rodičia sú prví ľudia, ktorí nám poskytujú emocionálnu podporu a štruktúru, takže ich reakcie, spôsob komunikácie a dokonca aj vzorce riešenia problémov sa stávajú našimi „vzormi“ sveta.
Výskum uskutočnený Michiganskou univerzitou zistil, že deti, ktoré vyrastajú v autoritatívnejšom prostredí, majú tendenciu neskôr v živote prijímať rovnaké vzorce – pozitívne aj negatívne. Napríklad, ak sú rodičia konfliktní alebo majú problémy s emocionálnym prejavom, deti si s väčšou pravdepodobnosťou osvoja tieto vzorce a prenesú si ich do vlastného života. Stávame sa rokmi ako naši rodičia?!
Psychologické mechanizmy: Prečo napodobňujeme?
Jedným z hlavných psychologických faktorov, ktoré prispievajú k podobnosti rodičov, je teória pripútanosti. Psychiater a výskumník John Bowlby vyvinul teóriu, že deti si rozvíjajú základné vzorce dôvery, bezpečia a schopnosti reagovať prostredníctvom raných vzťahov. Tieto skoré vzory pripútania sa vytvárajú prostredníctvom vzťahov s rodičmi alebo opatrovateľmi, ktoré sa často prenášajú do našich vzťahov medzi dospelými.
Zaujímavý výskum publikovaný v časopise Psychologická veda, ale poukazuje na jav ti sociálneho učenia. Táto teória, ktorú vyvinul Albert Bandura, zdôrazňuje dôležitosť napodobňovania. Rodičia sú nám v detstve najbližšími „vzormi“, a tak sa nemožno čudovať, že deti často napodobňujú pozitívne aj negatívne stránky svojho správania.
Môžeme narušiť rodinné vzorce?
Hoci sa mnohí z nás v určitých ohľadoch podobajú svojim rodičom (alebo sa takými rokmi stali), vždy máme schopnosť uvedomiť si tieto vzorce a v prípade potreby ich transformovať. Dnes existuje mnoho spôsobov, ako na sebe pracovať – od psychoterapie po techniky zvládania stresu a skúmanie vnútorných motivácií. Sebareflexia je dôležitým krokom k vymaneniu sa z rodinných vzorcov, ktoré nám nevyhovujú.
Psychoterapeut Dr. Sharon Martin hovorí, že je dôležité uvedomiť si, ako reagujeme v stresových situáciách alebo vo vzťahoch. Toto je často, keď sa ukážu naše vnútorné rodinné vzorce. Vedením denníka, sebareflexiou alebo liečbou pomocou terapie si môžeme tieto vzorce uvedomiť, rozpoznať a v prípade potreby aj vedome zmeniť.
Prijatie dedičstva, ale vytvorenie vlastnej cesty
Nakoniec sa skutočne môžeme ocitnúť v určitých gestách, ktoré sme nevedome prevzali od našich rodičov. Možno dokonca zdieľame podobný zmysel pre humor alebo spôsob vyjadrovania. No zároveň máme možnosť rozhodnúť, ktoré časti „rodinného dedičstva“ si zachováme a ktoré zmeníme.
Stať sa „ako naši rodičia“ môže byť obohatením alebo obmedzením v závislosti od toho, ako veľmi sme ochotní na sebe pracovať a uvedomovať si, kto skutočne sme. V konečnom dôsledku ide o rovnováhu medzi tým, čo sme „zdedili“ a tým, čo si sami vytvoríme. V každom prípade je rozhodnutie v našich rukách – či pôjdeme za rodičmi, alebo si vytvoríme vlastnú cestu.
