„Whataboutism“ alebo efekt odvrátenia pozornosti je komunikačná taktika, pri ktorej účastník priamo nereaguje na kritiku, ale posúva tému inam – najčastejšie protiobvinením. Je to stratégia vyhýbania sa, kde sa kľúčová téza stáva irelevantnou, keď sa diskusia presunie k otázke: "Čo s nimi, keď urobili to isté?"
Čo je whataboutizmus? Ak sa novinár pýta ministra na tlačovej konferencii na zlý stav zdravotníctva, často si vypočuje odpoveď, ktorá znie: "Prečo ste nič nepovedali, keď pred desiatimi rokmi zatvorili niekoľko kliník?" Namiesto konkrétnej odpovede dostávame návrat do minulosti a diskusiu o starých veciach. Dôsledok je jednoduchý, ale účinný – publikum stráca pozornosť a rozhovor sa stáva emotívnou diskusiou o starých zášťoch, ktorá neponúka žiadne riešenia súčasnej situácie.
Majstrovský nástroj politického boja
Politický diskurz je skutočnou živnou pôdou pre „whataboutizmus“. Keď súčasná vláda dostane obvinenia zo škandálu alebo chýb, môžeme takmer očakávať odpoveď, ktorá sa bude podobať: “Predchádzajúca vláda dopadla ešte horšie!“ Politické elity sa tak vyhýbajú priamej zodpovednosti a posúvajú debatu do „súťaže“ o to, kto má najdlhší zoznam chýb.
Tento jav sa neobmedzuje len na politiku. Je prítomný aj v sociálnych diskusiách na sieťach, kde používatelia kritizujú aktuálne udalosti a často píšu: "Pamätáš sa, keď sa v roku 2010 stalo to isté?" Týmto spôsobom, namiesto toho, aby sme sa zaoberali dnešnými problémami, oživujeme minulosť, a tým riedime diskusiu. Zrazu je to menej o tom, ako vyriešiť problémy a viac o tom, kto zhrešil prvý.
Prečo "Whataboutism" funguje tak dobre?
Dôvod, prečo táto taktika tak často funguje, je jednoduchý: máme ľudí vrodená potreba spravodlivosti a porovnávania. Ak to raz niekto spomenie iná skupina urobila niečo podobné, to vyvoláva pocit, že možno nie je fér, že za svoje chyby je zodpovedná len jedna strana. Takéto výhovorky nás rozptyľujú silným emocionálnym nábojom – pripomínajú nám nespravodlivosti z minulosti, stále čerstvé krivdy. Výsledkom je, že verejnosť sa delí na tábory, ktoré namiesto argumentov na vyriešenie problému vyhrabávajú staré príbehy.
Ako sa vyhnúť hre "Čo s nimi?"
Prvý krok k prekonaniu"o čom je reč“ znamená uznať, že ide o trik, ktorý vedie od veci. Keď partner zmení tému, kľúčové je zostať pokojný a vrátiť otázku späť k pôvodnému problému: "Toto všetko je zaujímavé, ale ako vyriešite súčasný problém?" Dôležité je nepodľahnúť emocionálnemu porovnávaniu, ale držať sa faktov.
Ľudia si často myslia, že „whataboutism“ porazíme silnými protiútokmi, no v skutočnosti hráme jeho hru. Pokojná a sústredená reakcia sa počíta viac ako emocionálna reakcia. Používaním overených informácií a jasných otázok môžeme zostať pri téme a nedopustiť, aby diskusia skĺzla do zmätku.
Pre lepšiu verejnú diskusiu
Efekt rozptýlenia nás učí dôležitú lekciu o tom, ako ľahko môžeme stratiť niť rozhovoru. V spoločnosti, kde sa debaty čoraz viac vyhrocujú a polarizujú, musíme rozpoznať komunikačné triky a naučiť sa kriticky myslieť. Len tak predídete tomu, že dôležité otázky ostanú nezodpovedané. Namiesto toho, aby ste sa k otázke vracali znova a znova "A čo oni?", musíme hľadať riešenia otázky "Čo môžeme teraz robiť?"
Keď vieme, ako umlčať hlasy minulosti a sústrediť sa na súčasnosť, diskusie sa stanú konštruktívnymi a orientovanými na zmenu. Potom sa aj politický priestor stane menej ako súboj a viac platformou na hľadanie riešení
