Pomaly sa unavíš. Nie v jednom kroku, ale v tisícoch malých. Keď každý deň trochu viac ustúpiš. Sebe samému. Keď posúvaš hranice, ktoré si si sľúbil, že nikdy neprekročíš. Keď mlčíš, aby si sa vyhol konfliktu. Keď sa usmievaš, aj keď cítiš slzu v hrdle.
Poslednýkrát sa to nestane zrazu. Prichádza to pomaly. Neprichádza to ako rozhodnutie, ale ako uvedomenie si.. Pomaly presakuje cez drobné škáry, každodenné ticho, dlhé večery bez výhľadu. S rokmi sklamaní, ktoré sa hromadia ako prach.
S mesiacmi ticha, ktoré kričí hlasnejšie ako akýkoľvek argument. Týždne som sa presviedčala, že je to možno stále možné... že možno je v temnote, ktorá nás obklopuje, stále nádej... ...že sme ešte úplne nezmizli jeden druhému zo srdca.
Deje sa to pomaly.
Naposledy sa zastaví. Vo vzduchu, medzi nami, ako niečo, čo obaja cítime, ale nehovoríme. Ako neviditeľná hmla, ktorú obaja vidíme, ale predstierame, že tam nie je. Ako bolesť, ktorá sa stáva takou každodennou, že si ju sotva uvedomujete.
Bol som unavený.. Unavený do špiku kostí. Z vysvetlení, ktoré zostali bez odpovede, ako napríklad z listov odoslaných na nesprávnu adresu. Z bezvýznamných objatí, ktoré sa stali len zvykom, nie nevyhnutnosťou. Z toho, ako ťa sledujem, ako sa vzďaľuješ, zatiaľ čo si už dávno niekde inde, vo svete, do ktorého si ma nepozval. Je to, akoby si sa cezo mňa pozeral, akoby som sa stal neviditeľným.
Tvoja neprítomnosť bola horšia ako akýkoľvek odchod.. Pretože si tu bol, ale zároveň si tu nebol. Pretože by som mohol siahnuť po tvojej ruke, ale nie po tvojom srdci. Pretože som počul tvoj hlas, ale nie tvoje myšlienky. Byť sám je jedna vec, ale byť osamelý s niekým, koho milujete, je zvláštny druh pekla.
Bol som tam.
S telom, ktoré stále čakalo na to tvoje dotyk. So srdcom, ktoré stále dúfalo v zázrak, hoci rozum už dávno poznal pravdu.
Všetko, čo som ti chcel povedať, som ti už povedal stokrát.. Sto spôsobmi. Slovami, pohľadmi, dotykmi, slzami. A ty si – znova a znova – nepočul. Počul si... a nedojalo ťa to. Je to ako hádzať kamienky do priepasti a čakať na ozvenu, ktorá nikdy nepríde.
V ten deň som už viac neprehovoril.
Už som ťa nepresvedčil. Už som sa ťa nepýtal, kde si - pretože som to vedel. Bol si tam, tvoje telo zaberalo priestor, ale tvoja myseľ bola inde. Ale už si so mnou nebol. Bol som niekto, vedľa koho som sedel, a napriek tomu som sa cítil... sám. Ako cudzinci zdieľajúci priestor, ale už nemajúci nič spoločné.
Stretol som saže som sa pre teba stal zvykom. Žiadna ďalšia voľba, žiadna ďalšia túžba, žiadna ďalšia priorita. Niekto, kto tam je. Kto tam bude vždy. Ako časť bytu, ktorú si už nevšímate. A prestal si si vyberať. Len ty - vedľa mňa. Nie so mnou. Je to ako keby sme boli dvaja ľudia, ktorí žijú paralelne, ale už sa poriadne nevídajú.
A potom… som sa zastavil
Nie z hnevu, ktorý by hľadal pomstu. Nie z nenávisti, ktorá chce bolesť. Jednoducho preto, že som to už viac nezvládla.. Pretože medzi nami bolo priveľa prázdnoty, ktorú žiadne objatie nedokázalo zaplniť. Príliš veľa ticha, ktoré nedokázal prehlušiť žiadny rozhovor. To ticho, v ktorom sa človek rozpadá – pomaly, nebadane. Tie, kde ste v tom istom priestore, ale už nie ste prítomní vo vnútri, ste len vonkajším obrazom toho, čím ste kedysi boli.
Odišiel som.
Žiadna dráma. Žiadne slová, čo by len zopakovalo to, čo už bolo povedané. Pretože som už povedal všetko, každú žiadosť, každú nádej, každé varovanie. Pretože si to už všetko počul, ako niekto, kto nechce počuť pravdu.
Minule som za nás bojoval... Že niekedy najväčším dôkazom lásky nie je zostať, ale odísť - keď vieš, že pre toho druhého už nie si slnkom, ale tieňom.
