Život môže byť umiestnený v priestore medzi potenciálom a realitou. Sú medzi nimi príbehy, piesne, ktoré vo svojom obsahu vždy opakujú ten istý príbeh v rôznych variantoch, ako napríklad - mohol by som, mal by som, keď... - niečo ľutovať!
Prehra nie je trest za zlyhanie, je to práve opak toho, čo mohlo byť! Od toho, čo sme si predstavovali a po čom sme túžili, no nepodarilo sa nám to dosiahnuť.
Potenciály zlyhania sa však zvyčajne neprekračujú na dennej báze. Napríklad ideme po ceste a zaradíme sa do najpomalšieho pruhu, pretože sme si mysleli, že je najrýchlejší. Vtedy sa nesmejeme, ale hneváme sa a zúrime rovnako nervózni a rozzúrení boli všetci, ktorých sme pred časom predbehli a pred ktorými sme sa agresívne tlačili do protismeru, aby sme obsadili miesto v najrýchlejšom pruhu.
Nemyslíme si!
Namiesto toho sme si v tom čase mohli vychutnať hudbu, ale nie, nezvýšime hlasitosť a nahlas spievame. Radšej zatneme zuby, udrieme do volantu a minúty sa premenia na ďalšiu hodinu premárneného života, vo frustrácii a hneve.
Alebo, keď dostaneme zlé známky, kdekoľvek – v škole, v práci, alebo keď niečo pokazíme alebo veci nejdú podľa plánu. Vtedy sa nesmejeme ani neskáčeme od radosti, ale sme jednoducho zahltení negatívnymi emóciami.
Príliš veľa premýšľate o všetkom, čo sa vám stane. Foto: AAnastasia Shuraeva / PexelsNáš mozog nie je naprogramovaný tak, aby spracoval krátko a vybral si najlepšiu možnosť. V donekonečna spracovávame emocionálny obsah, dojmy a informácie všetkého druhu. Točíme ich v kruhoch, nenachádzame optimálne riešenia, neprelomíme, nevyužívame naplno svoj potenciál.
Prečo by si? Ľahšie je hnevať sa a sťažovať sa. Veriť, že nám to nie je dané alebo že si za to môžu len iní.
Mozog sa so svojimi programami učí vyhýbať každej situácii, v ktorej by mohol byť stratené potenciálne potešenie. Čím väčší je potenciál zisku, tým väčší je náš odpor.
A to je hlavný dôvod, prečo nikdy nevyužívame svoj potenciál, nikdy nerozvíjame svoj talent, nikdy neuskutočňujeme svoje sny. Ak by sme neverili, že máme čo stratiť, tak by sme to takto nedržali. A najhoršia prehra je tá, ktorú sme nezažili.
Môžeme mať najlepšiu prácu na svete, ale bojíme sa. Čo ak ju nezvládneme, čo ak zlyháme a stratíme ju?
Môžeme mať toho najlepšieho partnera a najväčšiu lásku, ale čo ak nami môže pohŕdať, opustiť nás. Čo ak sa ukáže, že niečo je pre neho dôležitejšie ako my?
Čo by bolo. keby... Foto: David Bacelj / UnsplashNaše programy sú svojím spôsobom sebecké, chránia naše ego, náš pocit vlastnej hodnoty, našu hrdosť.
Môže to trvať celý život pýtaš sa čo keby a toto je perspektíva, z ktorej jasne vidíme celý náš nevyužitý potenciál.
Staňme sa kanálom realizácie, tokom od zdroja k výstupu, ako to príroda zamýšľala. Ako? Musíme len vypnúť programy v mozgu a nechať prúdiť život!
