Život môže byť umiestnený v priestore medzi potenciálom a realitou. Sú medzi nimi príbehy, piesne, ktoré vo svojom obsahu vždy opakujú ten istý príbeh v rôznych variantoch, ako napríklad - mohol by som, mal by som, keď... - niečo ľutovať!
Prehra nie je trest za zlyhanie, je to práve opak toho, čo mohlo byť! Od toho, čo sme si predstavovali a po čom sme túžili, no nepodarilo sa nám to dosiahnuť.
Potenciály zlyhania sa však zvyčajne neprekračujú na dennej báze. Napríklad ideme po ceste a zaradíme sa do najpomalšieho pruhu, pretože sme si mysleli, že je najrýchlejší. Vtedy sa nesmejeme, ale hneváme sa a zúrime rovnako nervózni a rozzúrení boli všetci, ktorých sme pred časom predbehli a pred ktorými sme sa agresívne tlačili do protismeru, aby sme obsadili miesto v najrýchlejšom pruhu.
Nemyslíme si!
Namiesto toho sme si v tom čase mohli vychutnať hudbu, ale nie, nezvýšime hlasitosť a nahlas spievame. Radšej zatneme zuby, udrieme do volantu a minúty sa premenia na ďalšiu hodinu premárneného života, vo frustrácii a hneve.
Alebo, keď dostaneme zlé známky, kdekoľvek – v škole, v práci, alebo keď niečo pokazíme alebo veci nejdú podľa plánu. Vtedy sa nesmejeme ani neskáčeme od radosti, ale sme jednoducho zahltení negatívnymi emóciami.
Náš mozog nie je naprogramovaný tak, aby spracoval krátko a vybral si najlepšiu možnosť. V donekonečna spracovávame emocionálny obsah, dojmy a informácie všetkého druhu. Točíme ich v kruhoch, nenachádzame optimálne riešenia, neprelomíme, nevyužívame naplno svoj potenciál.
Prečo by si? Ľahšie je hnevať sa a sťažovať sa. Veriť, že nám to nie je dané alebo že si za to môžu len iní.
Mozog sa so svojimi programami učí vyhýbať každej situácii, v ktorej by mohol byť stratené potenciálne potešenie. Čím väčší je potenciál zisku, tým väčší je náš odpor.
A to je hlavný dôvod, prečo nikdy nevyužívame svoj potenciál, nikdy nerozvíjame svoj talent, nikdy neuskutočňujeme svoje sny. Ak by sme neverili, že máme čo stratiť, tak by sme to takto nedržali. A najhoršia prehra je tá, ktorú sme nezažili.
Môžeme mať najlepšiu prácu na svete, ale bojíme sa. Čo ak ju nezvládneme, čo ak zlyháme a stratíme ju?
Môžeme mať toho najlepšieho partnera a najväčšiu lásku, ale čo ak nami môže pohŕdať, opustiť nás. Čo ak sa ukáže, že niečo je pre neho dôležitejšie ako my?
Naše programy sú svojím spôsobom sebecké, chránia naše ego, náš pocit vlastnej hodnoty, našu hrdosť.
Môže to trvať celý život pýtaš sa čo keby a toto je perspektíva, z ktorej jasne vidíme celý náš nevyužitý potenciál.
Staňme sa kanálom realizácie, tokom od zdroja k výstupu, ako to príroda zamýšľala. Ako? Musíme len vypnúť programy v mozgu a nechať prúdiť život!
