Už ste sa niekedy zobudili s pocitom, že ste príliš unavení na to, aby ste čelili dňu? Všetky funkcie vášho tela sú zapnuté – dýchate, chodíte, rozprávate – ale vo vnútri cítite len prázdnotu.
Môžete byť stále schopní vykonávať každodenné úlohy, ale bez akejkoľvek iskry. Všetko, čo ste predtým radi robili, teraz znie ako vzdialená spomienka, rozmazaná a nedosiahnuteľná. Je to druh únavy, ktorý nevyrieši ani dlhý spánok, ani dovolenka. Toto nie je fyzické vyčerpanie. To je niečo hlbšie, tiché a zároveň ťažké. Toto je únava duše.
Pýtate sa sami seba: Čo je so mnou?
A najviac mätúce na tom všetkom je, že nevieš vysvetliť, prečo sa cítiš taký prázdny.. Nič drastické sa nestalo. Neexistuje žiadna tragédia, žiadny konkrétny dôvod. A predsa... je to ako keby niečo vo vás bledlo. Akoby ste pomaly strácali sami seba. Zaujíma vás, kam sa podela vaša radosť? Prečo sa smiech zdá byť tak vzdialený? Prečo tvoje myšlienky bezcieľne blúdia, ako pomaly dohasínajúci plameň sviečky?
Únava, ktorá nie je spôsobená telom
Keď je duša unavená, prejavuje sa to všetkými možnými spôsobmi.. Nespíš dobre. Pri zaspávaní sa vám snívajú intenzívne, niekedy až chaotické sny, po ktorých sa zobúdzate ešte viac vyčerpaní. Vaše telo síce nie je choré, no stále bolí. Všetko. Ramená, chrbát, oči, brucho. Nemáš vysvetlenie. Cítite napätie a tlak, ktorý nemá fyzický pôvod. Akoby na vás neviditeľne ležalo niečo ťažké.
A najhoršie je, že neviete nájsť to správne slovo, ktoré by túto situáciu opísalo.. Niečo je... ale čo? Niekde vo vás kypí bolesť a ani neviete, čo ju spôsobilo. Emócie sú tiché, no zároveň hlasné. Zmätený. Niekedy plačeš bez dôvodu. Niekedy sa hneváte, ale ani neviete čo. Všetkého je priveľa, všetkého je málo. Zmätok. Nesprávne zarovnanie. Emocionálna únava.
Neviditeľná priepasť medzi mysľou, srdcom a telom
Všetko, čím ste, sa javí ako roztrieštená mozaika, ktorú už nedokážete poskladať.. Vaše myšlienky sú uháňajúce, strácate koncentráciu. Rozhovory vás unavujú. Davy vás vyčerpávajú. Aj ticho sa stáva hlučným. Zvyčajne ste boli osobou, ktorá nachádzala útechu v prírode, umení, knihách alebo ľuďoch. Teraz vás už nič neinšpiruje. Všetko, čo chcete, je mier. Nie pokoj, ale odpočinok. Ale pokoj, ako opätovné spojenie so sebou samým.
Keď sa začnete pýtať, či ste sa nestratili
Možno ste dokonca uvažovali o tom, že začnete odznova.. Zmenená práca, miesto, prostredie, vymazaná história. V hĺbke duše však viete, že to nie je miesto, ktoré vo vás opraví trhliny. Kamkoľvek ideš, tvoja unavená duša ide s tebou. A nehľadá nové podnety, hľadá vás. Chce, aby si sa k nej vrátil. Dať jej čas, priestor a čo je najdôležitejšie – súcit.
Ako spoznáte, že vaša duša volá po pozornosti?
Keď vaše telo funguje, ale vaše srdce už necíti, objavia sa malé znaky, ktoré spočiatku prehliadate. Pocit odcudzenia. Náhla citlivosť na slová. Pocit prítomnosti v priestore, ale v skutočnosti tam nie je. Žiť život niekoho iného. Je to ako keby ste boli pozorovateľom, už nie hlavnou postavou vášho vlastného príbehu.
Tieto znaky nie sú slabosťou. Sú volaním z vášho vnútra, že ste strávili príliš veľa času v úlohe, ktorá nebola vaša. Smerovali ste príliš veľa energie von, málo dovnútra. Dali ste príliš veľa, dostali ste príliš málo. A teraz vám vaša duša posiela správu: "Stop." Pozri sa na mňa. Chcel by som od vás počuť.
Je čas žiť pre seba.
Vaša duša nepotrebuje motivačné citáty, plány ani disciplínu. Chce to úprimný kontakt. Dovoľte si byť zraniteľným. Nechajte si nezodpovedať. Nesnažte sa prinútiť sa vrátiť do „normálu“. Váš nový normál vyrastie z toho, čo cítite teraz – ak si to dovolíte cítiť.
Namiesto úteku pred touto tichou bolesťou ju objímte. Opýtajte sa jej, čo chce povedať. Možno chce, aby ste svoje očakávania odložili bokom. Dýchať inak. Prestať. Nie preto, že si slabý, ale preto, že si silný príliš dlho.
Počúvajte ticho, kde sa začnete vracať k sebe.
Nech vaše uzdravenie nie je činom, ale stavom. Choďte na prechádzku bez cieľa. Počúvajte hudbu, ktorá vás upokojí, nie motivuje. Zapíšte si svoje myšlienky bez cenzúry. Dovoľte si viac spať. Povedz „nie“ bez viny. A predovšetkým – prestaňte sa čudovať, prečo sa tak cítite. Niekedy pochopenie nie je potrebné. Stačí prítomnosť. Ty máš dosť.
Vaša duša nehľadá odpoveď. hľadám ťa. A keď sa pomaly začnete vracať k sebe – nie cez boj, ale cez súcit – začnete cítiť niečo výnimočné. Nebude to extáza. Nebude žiadna eufória. Ale bude pokoj. Jemná, tichá sila, ktorá hovorí: "Som tu. Vždy som bol. Len si ma zabudol počúvať."
