Rozhovor s Bernardom Župankom: Debaty na záchode

Témou tohtoročnej Svetlobnej guerily, ktorej súčasťou je aj predstavenie Staniščna shepetanja, je Svetlá budúcnosť. Spĺňa aj prísľub verejnej diskusie?
Podľa toho, aká bola otváracia noc, si myslím, že áno. Odozva bola veľmi dobrá, my našepkávači sme mali plné ruky práce, a ak to naznačuje budúcnosť všeobecnej verejnej diskusie, niet sa čoho báť.

A čo bezohľadní intelektuálni pracovníci? Nebudú už musieť ``prostitút''?
Na túto otázku sa mi ťažko odpovedá, ale naše vystúpenie je príležitosťou zamyslieť sa nad tým, ako veľmi sa cení intelektuálna práca. Osobne si myslím, že intelektuálna práca nie je veľmi docenená a nemám pocit, že by sa situácia zlepšovala.

Vzhľadom na to, že podujatie Toilet Whispers sa konalo v rámci festivalu Light Guerrilla; aké je spojenie medzi šepotom a svetlom?
Svetlo je integrované do technickej časti predstavenia, konkrétne na toaletách sú umelecké sochy umelcov Marka A. Kovačiča, Andreja Štulara a Zorana Srdića Janežiča. Svetlo sa vo vnútri každej toalety používa inak. V retro interiéri jednej toalety vytvára intímnu atmosféru, inde silné neónové svetlo zvýrazňuje moderný interiér a rímsku toaletu osvetľujú olejové lampy. Svetlo tu nie je také výrazné ako na iných podujatiach v rámci festivalu, ale rozhodne vytvárajú inšpiratívnu a príjemnú atmosféru, ktorá dáva debatu do určitého kontextu.

Toalety sú v našej spoločnosti vnímané ako kontroverzné tajné priestory. Prečo je predstavenie umiestnené v takom priestorovom rámci?
Predstavenie autorov Zorana Srdića a Jane Putrla Srdić berie ako východiskový bod práve túto konotáciu s toaletami. Toalety nielen v našej spoločnosti, ale celkovo, aj keď cestujeme, sú častokrát niečo iné, než na čo sme zvyknutí, čo nás svojím spôsobom fascinuje. Rovnako ako napríklad kuchyňa a zvyky cudzích národov. Na druhej strane predstavenie Toilet Whispers berie ako východisko rímske verejné toalety. Tento rok oslavujeme 2000. výročie Emony a ich verejné toalety sú dnes, keď je chodenie na toaletu intímnou záležitosťou, predmetom intenzívneho záujmu.

Ako odborník na rímske obdobie v múzeách a galériách mesta Ľubľana nám môžete povedať viac o rímskom koncepte socializácie na toaletách?
Dnes sa nám zdá zvláštne, nepohodlné a neuveriteľné, že na týchto záchodoch vykonávalo potrebu niekoľko ľudí súčasne a nebolo im to nepríjemné. Tento čas dokonca využili na krátku debatu. Samozrejme, Rimania mali aj svoje súkromné toalety, ktoré pripomínali skôr tie moderné. Boli tmavšie, nezdobené a naozaj to nebolo miesto, kde by človek chcel tráviť viac času. Boli vybavené jednoduchou doskou s otvorom vedúcim do odtoku. Verejné toalety boli na druhej strane pomerne luxusné, zasadené do vydláždených plôch so zdobenými stenami. Dosky na sedenie boli buď kamenné, alebo drevené, s vyrezanými otvormi a pod nimi zvyčajne tiekla tečúca voda, aby spláchla. Na utieranie boli návštevníkom poskytnuté morské hubky priviazané na drevenej paličke, ktorou hygienicky ukončili návštevu toalety.

Prebieha debata medzi návštevníkom a intelektuálnou prostitútkou pred verejnosťou alebo ide o intímnu udalosť počas predstavenia Staniščne Šepetanja?
Na podujatí sú návštevníkom k dispozícii tri toalety, ktoré sú vlastne zatvorené dverami, aby sa vnútri vytvorila intimita medzi intelektuálnou prostitútkou a jej klientom či klientmi. Jednu intelektuálnu prostitútku môže navštíviť viacero zákazníkov súčasne. Východiskovým bodom sú akosi traja-štyria ľudia, takže debata sa odohráva v úzkom kruhu. Zážitok, ktorý sme mali na otvorení, bol veľmi príjemný, uvoľnený, debaty plynuli.

Aká je odozva publika? Na aké témy s vami vaši ̋klienti˝ chceli debatovať?
Divácka odozva bola veľmi dobrá. Prišlo mi zaujímavé, že organizátori ponúkajú možnosť rezervácie intelektuálnych prostitútok, ľudia túto možnosť radi využili a rezervovali si termíny vopred. Témy debát boli veľmi rozdielne, podľa toho, čo jednotlivé intelektuálne prostitútky ponúkali – na predstavení sa zúčastňujú archeológovia, antropológovia, umelci, kurátori, kunsthistorici atď. Ľudia sa so mnou chceli rozprávať o samotnom predstavení a jeho význame, o Emone, Rímskej ríši, o prostitúcii v rímskych dobách. Debaty sa vyvíjali úplne nečakanými smermi, so skupinou cudzincov sme napríklad diskutovali o aktuálnej politickej situácii v našich krajinách.

Ako sa platí za vašu službu?
Zbierali sme dobrovoľné príspevky, ktoré mali byť v súlade so spokojnosťou zákazníkov. Samozrejme, každá z intelektuálnych prostitútok mala svojho kupca, ktorý riadil obchod s klientmi. Návštevníci mali vyjadriť svoju spokojnosť nejakým spôsobom na škále od dvesto do dvesto eur. Ľudia viac inklinovali k spodnej hranici, ale brali sme to skôr ako vtip a experiment a zároveň sme trvali na platení, pretože je to nevyhnutná súčasť prostitúcie intelektuálnej práce.