Niekedy sa vzťahy nerozpadnú, jednoducho zostanú. Stanú sa niečím, čo si nosíme všade so sebou, pretože sme si zvykli na ich váhu. Odchod nebolí natoľko, že nie je dosť bolestivý, a zároveň nedáva dosť na to, aby sme zostali. A práve v tom medzipriestore sa začínajú klásť otázky, ktoré zvyčajne najdlhšie odkladáme. Buďte s niekým, kto si vyberie vás!
osobný rast
Cestovanie život neopraví. Nevymaže problémy a neprinesie odpovede v kufri. Robí však niečo, čo doma takmer nikdy nefunguje: na chvíľu zastaví automatizmus, v ktorom problémy zvyčajne rastú samy od seba.
Čo sa stane, keď sa deň skončí a vaša hlava stále pracuje na plné obrátky? Keď sa vám v mysli stále dookola prehrávajú tie isté vety, rozhovory, starosti a možné scenáre? Prečo práve vtedy, keď najviac potrebujete pokoj a ticho, váš mozog odmieta spolupracovať?
Prečo sa stále cítiš prázdny v blízkosti niekoho, kto je „úplne v poriadku“? Prečo ťa vzťah nebolí, ale ani nerobí šťastným? A prečo sa vlastne viac obávaš predstavy, že budeš sám, ako možnosti, že sa tento vzťah rozpadne? To nie je láska.
Závisť je emócia, ktorá sa zriedka prejavuje priamo. Takmer nikdy sa nevyjadruje nahlas a takmer vždy sa skrýva za zdanie láskavosti, záujmu alebo dokonca podpory. Existuje však malý, takmer nepostrehnuteľný znak, ktorý prezrádza viac, než by závistliví ľudia radi priznali. A práve tento znak sa opakuje tak dôsledne, že ho nemožno ignorovať.
Koľkokrát si povieš, že potrebuješ len trochu viac času? A koľkokrát sa odsunieš nabok, len aby si zostal blízko niekoho, kto je stále nerozhodný?
Prečo je to tak, že keď je udalosť zrušená, niekedy nepríde sklamanie, ale pocit pokoja? Úľava. Telo sa uvoľní skôr, ako myseľ hľadá vysvetlenie.
Je možné zachovať si spomienky bez toho, aby sme ich hromadili v zásuvkách a krabiciach? Prečo v nás myšlienka na vyhodenie niečoho často vyvoláva pocity viny? Je naozaj potrebné zachovať všetko, aby minulosť nezmizla?
Žiarlivosť sa často objavuje bez skutočného dôvodu – alebo aspoň nie bez takého, ktorý by sme si vedeli vysvetliť. Nie vždy súvisí s druhou osobou, ale skôr s pocitom, že niečo vo vzťahu alebo v nás samých už nie je stabilné. Namiesto toho, aby sme to okamžite odtlačili, niekedy sa oplatí zastaviť a spýtať sa, čo sa nám to snaží povedať.
Prečo reagovať na každú nespravodlivosť? Prináša reakcia skutočne úľavu alebo len novú záťaž? A je ústup niekedy odvážnejší ako konfrontácia?
Bol si preč, keď sa svet zmenil na ticho a tmu. Odišiel si práve vtedy, keď som najviac potreboval blízkosť. Prečo? Otázka nemá okamžité odpovede, ale otvára priestor na zamyslenie. Tento priestor bol dlho prázdny, ale práve v tejto prázdnote sa začalo niečo nové. Z neprítomnosti sa zrodila sila. Z ticha sa sformoval hlas. Z opustenosti sa vynorila nezávislosť, ktorá dnes nepotrebuje potvrdenie zvonku.
Prečo ste neustále unavení, aj keď sa zdá, že nerobíte nič príliš namáhavé? Prečo máme pocit, že stále potrebujeme niečo napraviť, zlepšiť alebo dobehnúť, aj keď nikdy skutočne nedosiahneme bod spokojnosti?











