Tanečnica divokých rytmov

Kde sa vzala vaša láska k tancu?

Moja mama Jasna Knez je tanečnica a choreografka, takže som s tancom žila od malička. Od štyroch rokov som s ňou chodila na zájazdy, na divadelné skúšky, takže toto všetko mi bolo vždy povedomé. Vždy som bola v kontakte s tancom a vystupovaním. Čoskoro ma prihlásila do výrazového tanca. Tanec sa stal mojím koníčkom. Bolo to na strednej škole, keď som prvýkrát začala uvažovať o tanci ako o kariére a nie len o koníčku.

Kedy ste sa rozhodli, že z tanca bude viac ako len hobby?

V skutočnosti to bol proces. Celý čas, kúsok po kúsku, všetko tomu nasvedčovalo. Táto skutočnosť sa viac prejavila pri mojej spolupráci s tanečno-divadelnou skupinou Bube pod vedením Kima Komljanca. Od roku 1996 organizujeme jedno predstavenie ročne. Po strednej škole som sa trochu hľadal, no zároveň sa zvýšil dopyt po mojich vystúpeniach, začali sa mi otvárať dvere v rôznych projektoch. Rozhodujúca bola cesta do Paríža, pretože vtedy som prišla do kontaktu so školou pre tradičné a súčasné africké tance – ARTS SCENE. Otvoril ju tanečník a choreograf Georges Momboye z Pobrežia Slonoviny, ktorý žije a tvorí v Paríži. Okrem seminárov ponúka aj dvojročné odborné vzdelávanie. Rozhodol som sa, že toto bude moja cesta. Urobil som konkurz a zapísal som sa do školy a po dvoch rokoch som zmaturoval.

Špecializovali ste sa v priebehu rokov na určitý druh tanca?

Nikdy som sa nerozhodla len pre jeden tanečný žáner. Vždy som kombinoval viacero žánrov súčasne. Chodila som na rôzne techniky moderného tanca, na workshopy rôznych učiteľov afrických tancov. Výrazový tanec vám dáva určitú šírku, pretože vám dáva možnosť vlastného vyjadrenia prostredníctvom pohybu; zažijete tanec. Povinné je zvládnutie techniky a vlastného tela. Skúmam, ako sa čo najlepšie vyjadrovať svojím telesným slovníkom. Nedefinujem sa ako tanečník afrických tancov alebo výrazového tanca. Snažím sa nájsť svoj vlastný pohyb.

Aký je rozdiel medzi týmto typom vzdelávania u nás a v zahraničí?

U nás je možnosť vzdelávania v oblasti tanca obmedzená. Máme výborné tanečné štúdiá, výborných tanečníkov, ktorí učia, tanečné školy, ale nie na úrovni vysokoškolského štúdia, ak vylúčime školu klasického baletu. Škola afrických tancov ako inštitúcia u nás navyše neexistuje. Pomaly sa veci hýbu k lepšiemu. Pred rokmi založili aj strednú umeleckú školu a dúfam, že to raz povedie k založeniu akadémie. Máme veľa skúsených tanečníkov, ktorí zbierali skúsenosti v zahraničí. Sú mimoriadne široké a ako učitelia môžu veľa ponúknuť. Najväčším problémom tu je, že tanečná scéna nemá dostatok cvičebných miestností. V Paríži je toto všetko už zavedené a zavedené. Máte pocit, že je to naozaj ľahké povolanie a papier na to dostanete. Celý zážitok bol skutočne úžasný. Pracovali sme veľmi intenzívne osem a viac hodín denne. Po prvom ročníku mnohí z nich odišli zo školy, pretože nevedeli udržať tempo. Napriek úsiliu sa mi otvoril úplne nový svet, ktorý som chcela ochutnať ešte viac.

Ovplyvnila nejaká šou aj vašu tvorbu?

Venovanie sa jari tak, ako ho interpretoval môj učiteľ Momboye. Bol to mix moderného a afrického tanca. Vykúzlil zvláštnu atmosféru a vo výsledku som mal počas celej show husiu kožu.

Líši sa africký spôsob tanca od klasického?

Je veľmi ťažké formulovať tento rozdiel. Africký tanec nie je jeden. V Afrike je toľko tancov, koľko je kmeňov. Každý je svojím spôsobom iný, najmä ak sa zameriame na tradičný tanec. Všetky však majú spoločného menovateľa. Je to rytmus, ktorý je prítomný všade, mäkkosť pohybu napriek neuveriteľnej rýchlosti a energii rytmu, dych, ktorý prechádza telom počas tanca. Znalosti tradičných tancov a zručností však čoraz viac prechádzajú do moderného tanca, takže deliaca čiara sa čoraz viac stiera.

Čo je potrebné na to, aby ste sa stali dobrým africkým tanečníkom?

V prvom rade je potrebná túžba... Treba veľa energie, pretože tento tanec si to od tanečníka vyžaduje. Musíte však poznať aj hudobnú časť, teda rytmus. V Paríži s africkými tancami a v Afrike vie každý tanečník poraziť hudbu, na ktorú tancuje, a každý bubeník vie tancovať to, čo bubnuje.

Kde sa môžeme naučiť tancovať „africký“?

Momentálne vediem tanečný kurz pre pokročilých v Trnovom každý štvrtok a nedeľu a začiatočnícky krúžok vedie v stredu moja kamarátka Dalanda. Kurz trvá hodinu a pätnásť minút. Občas sa k nám na kurze pridajú aj bubeníci, takže sa nikdy nenudíme.

Kedy si obzvlášť užívate potlesk?

Vtedy viem, že som svoju prácu urobil dobre a urobil som maximum. Stáva sa, že po predstavení máte názor, že by ste do svojho výkonu mohli investovať viac. Aj keď dostanem veľmi veľký potlesk, až tak ma to nepohne, pretože potajomky viem, že dokážem viac. A tak je to so všetkým, čo robím. Vždy od seba vyžadujem maximum.

Ktorú reláciu by ste nám odporučili pozrieť?

Donúťte ma tancovať, prosím! Ide o predstavenie Rosany Hribar a Gregora Lušteka v Ľubľanskom tanečnom divadle. Veľmi zaujímavá je aj monodráma Be Marilyn Monroe od Nebojša Pop Tasić, v ktorej hrá Karin Komljanec a ku ktorej som robil choreografiu. V auguste môžete vidieť večer afro a flamenco so skupinami Laafi a Kaňa Flamenca.

Máte nejaký špeciálny spôsob, ako sa rozmaznávať?

Doprajem si saunu a masáž. S priateľom zastávame názor, že toto by mal pre tanečníkov dotovať štát, keďže naše telo je neustále pod veľkým zaťažením. Fyzioterapia je tiež veľmi vítaná, keďže z času na čas mám problémy s chrbticou. Nie som vyberavý v strave. Veľmi rada chodím s frajerkou do Trty na pizzu a občas nás cesta zavedie aj k biskupovi.