"Michael Jackson si objednal aj nášho plyšového medvedíka," povedala priateľská mladá dáma a položila veľkú plyšovú hračku na stoličku s dlhým dreveným stolom. "Všetky vyrobené ručne, niektoré na objednávku a všetko vyrobené s veľkou láskou."
Deň sme strávili v malom mestečku Sonneberg, kedysi svetovom hlavnom meste hračiek. Keby sme to všetci nepovedali jedným hlasom, neveril by som, že pred pár desaťročiami toto malé mestečko vyprodukovalo až 20 kusov % zo všetkých hračiek na našej planéte. Dodnes je v meste univerzita pre výrobcov hračiek a aj dnes je každý obyvateľ aspoň nejako spojený s tým prvým plyšovým medvedíkom, porcelánovými bábikami či drevenými koníkami. A bol by hriech opustiť mesto bez návštevy jedného z najvýznamnejších múzeí hračiek. Hm, múzeum. To si väčšinou hovoríme, keď vkročíme pred veľké, vlhké a prachom páchnuce domy. Ale tentokrát sme si opäť dovolili pozerať sa detskými očami a ponoriť sa do hry tých, ktorí si namiesto hry s iPadom mohli užiť hru s drevenými, ťažko pohyblivými bábikami a vratkými trojkolkami. Našťastie nás už tretí deň sprevádza slnko a na idylických cestách durínskeho lesa sa po streche nášho auta mihajú dlhé popoludňajšie tiene vysokých smrekov.
Skúmame Nemecko a dávame mu šancu ukázať sa v tom najlepšom, najpohostinnejšom svetle.
Prečítajte si ďalšie časti cestopisu:
#1 Detská cesta / #2 Hračkárska cesta / #3 Toy road / #4 Toy Road