Niekedy sa vkradneš do mojich myšlienok a vyčaríš mi úsmev na tvári. Stále som neprišiel na to, či si bol určený na lásku alebo bolesť, ale určite si bol lekciou. Lekcia, ktorá bola krásna aj bolestivá. Ďakujem!
Je to už viac ako rok alebo dva, čo sme sa naposledy videli, a každý deň je jasnejšie, že sa už nikdy neuvidíme.
Toľko slov zostalo nevypovedaných, toľko citov sa nikdy neodhalilo. Nikdy sme sa poriadne nerozlúčili. Všetko sa to stalo tak rýchlo – v jednej chvíli si bol to najlepšie, čo sa mi kedy stalo, a v ďalšej si sa stal príčinou mojej bolesti.
Kiežby si mi to povedal, keď si sa začal upokojovať. Kiežby som ti všetko, čo som napísal, povedal inak. Z očí do očí, aby si to pochopil. Aj keď si nemyslím, že by niečo ovplyvnilo tvoje rozhodnutie.
Okamih, keď si sa rozhodol, že chceš odísť, bol pravdepodobne rovnaký okamih, keď ti moja existencia prestala záležať. Asi si si myslel, že som divný, keď som ti písal, ale nevedel som, ako ti to povedať inak, že si sa usadil v mojich myšlienkach a srdci.
Dúfala som, že si uvedomíš, že ti aspoň trochu chýbam. A preto som nechcela ísť ďalej so svojím životom a trpezlivo som čakala na tvoj návrat. Keby som len vedela, že tvoj odchod je začiatkom novej, veľmi vzrušujúcej kapitoly v mojom živote, tak by som... Toto sú len predpovede. A presne tak to aj bolo.
Možno som mal prísť do tvojho života, aby som si uvedomil, že veci nie sú vždy také úžasné, ako sa zdajú. Pretože predtým, ako sme urobili ďalší krok, boli dni, keď sme sa nevedeli dočkať okamihov, kedy si budeme môcť navzájom posielať nežné a neskôr čoraz koketnejšie správy. Snívali sme o sebe. Tam sme sa milovali. Tam sme boli dokonalý pár.
Keď som ti ukázala svoje neistoty, uvedomil si si, že nie som taký sebavedomý, ako si si myslel, a to bolo všetko. To bol náš koniec.
Pochybujem, že sme sa niekedy mali rovnako radi. Čím bližšie som sa k tebe dostával, tým viac sa mi zdalo, že si niekto, koho som hľadal celý život. Ale čím bližšie si sa ku mne dostával, tým viac si chcel odísť. Nikdy to nepochopím, vzdal som sa snahy prinútiť ťa, aby si ma mal rád.
Nemôžem ťa viniť za to, že si o mňa stratil záujem. Ale viním ťa za všetky tie klamstvá, ktoré si mi povedal zakaždým, keď som sa ťa pýtala, prečo si sa odo mňa tak vzdialil.
Za tento čas sa toho toľko zmenilo. Stali sme sa inými, pretože viem, že si bol pre mňa lekciou, na ktorú nikdy nezabudnem. Som iný, múdrejší, silnejší.
Milujem – inak.
Teraz sa mi veľa vecí zdá hlúpych. Naše detské správanie. Nevedomosť, mlčanie a záplava slov. Obaja sme boli zranení, zranení a ani jeden z nás nevedel, ako sa dostať z toho začarovaného kruhu. Kiežby som sa mohol vrátiť v čase a vymazať všetko úsilie, všetky posolstvá, v ktorých som hľadal cestu k tvojmu srdcu. Chcel som byť súčasťou tvojho života.
Prebudil si vo mne zabudnuté city. Už som neverila, že môžem niekoho milovať tak veľmi ako teba, že môžem cítiť takú vášeň. Chcela som byť s tebou, aj keď som ťa ani nepoznala. Už som nepoznala samu seba. Bola som niekto iný.
Naučil som sa, že veci nie sú vždy také úžasné, ako sa zdajú. Že to, čo sme mali, nebolo také výnimočné, ako sa zdalo.
Priala som si, aby sme sa mohli stretnúť ešte raz a porozprávať sa o tom, čo sa pokazilo. V hlave mi vírilo nekonečné množstvo nezodpovedaných otázok a myslela som si, že... Ale bohužiaľ, ticho medzi nami ovplyvnilo len mňa.
Ale len do chvíle, kým sa nezbavím myšlienky na teba. Keď som si konečne uvedomil, že tvoje mlčanie bolo vlastne odpoveďou na všetky moje otázky. Že bez ohľadu na to, čo urobím alebo poviem, nevráti ťa to späť.
Odišiel si, pretože tá správna osoba už bola na ceste ku mne a ty si jej musel uvoľniť miesto. Nebol si môj človek, pretože keby si bol, našiel by si si cestu ku mne, k nám. Bol by si tu.
Dovidenia, moja drahá, a veľa šťastia jej, nech je ktokoľvek.
