Láska. Slovo, ktoré som raz vyslovil s tvojím menom na perách. Ten pocit, ktorý naplnil moju dušu, keď si sa na mňa pozrel – teda, aspoň keď si ma vôbec zbadal. Bol som tvoj. Z celého srdca, bez výhrad, bez zábran. Dal som ti všetko, čím som bol.
a ty? Mal si ma. Ale naozaj nikdy.
Nosil som ťa vo svojich myšlienkach, vo svojich snoch, v mojich modlitbách. Ale vždy som zostal sám. Sám v našich rozhovoroch, čo sa nestalo. Sám v objatiach, ktoré sa stali len spomienkou. Sám vo vzťahu, kde som miloval nás oboch.
Koľkokrát som prosil – nie nahlas, nie so slzami, ale tichými, nenápadnými činmi? Koľkokrát som dúfal, že spoznáte, ako veľmi vám na mne záleží? Koľkokrát som sa presvedčil, že jedného dňa uvidíš, čo ťa čaká?
Ale ja už nemôžem.
Už nemôžem byť ten, kto sa vždy prispôsobí, kto vždy počká, kto vždy pochopí. Už sa nedokážem na seba pozrieť do zrkadla a povedať si, že toto stačí – stačí TY.
Pretože ty nie.
Nie preto, že by som nebol hodný lásky, ale preto, že si ma nikdy nemiloval tak, aby som mal pocit, že som pre teba skutočne jediný.
Láska by nemala prosiť
Už ťa nebudem žiadať o pozornosť. Už nebudem vedľa teba sedieť a dúfať, že sa konečne pozrieš ku mne, namiesto do svojho sveta, kde nie som. Už nebudem čakať na slová, ktoré nikdy nepovieš. Už nebudem hľadať dôvody, prečo nemôžeš milovať tak, ako milujem ja.
Už viac nebudem ten, kto si vždy nájde výhovorky pre tvoju neprítomnosť, tvoj chlad, tvoju nerozhodnosť.
A preto odchádzam.
Nie preto, že by som ťa už nemiloval, ale preto, že konečne musím milovať sám seba.
Zaslúžim si niekoho, kto uvidí moju hodnotu, nielen vtedy, keď už tu nebudem. Zaslúžim si lásku, ktorá nebude hádankou, ktorá nebude jednostranná, nebude to niečo, čo si musím každý deň dokazovať.
Možno raz pochopíš. Možno si uvedomíš, čo si stratil, až keď bude neskoro.
Ale potom tam nebudem.
Pretože niekedy nie je najväčšia láska tá, ktorá zostane, ale tá, ktorá vie odísť.
