Zlatko je ľahko synonymom pre pozitivizmus, pre to, čo je v ľuďoch dobré. Je jazýčkom a hovorí, čo by každý mohol alebo mal, len keby „mal gule“. A aj preto som z toho taká nadšená. Za desať rokov vyrástol, možno stratil časť hnevu, no vo svojich kúskoch zostal šťavnatý, vášnivý, prehľadný a hlavne si zachoval svoje posolstvo.
Od vydania albumu The World is Beautiful ubehlo desať rokov. Aký je Zlatko dnes, verí ešte, že svet je krásny?
Zlatko stále verí, že svet je krásny. Veril, aj keď sa jeho svet, môj svet, rozpadal. Inak si myslím, že veľa ľudí môjmu posolstvu nerozumelo. Myslel som si, že svet je krásny, svet ako Zem, ktorý je krásny. Nepochybne si však uvedomujem, že odkedy existujeme, vieme byť ľuďmi, aj „špinavými“. Buď pod vplyvom diabla, alebo nie. My sme tiež dôvod, prečo je to tak, ako to je. Nerád sa príliš sťažujem, ale všimol som si, že ľudia nemajú príliš radi ani pracujúcich ľudí. Nie je teda dobré byť príliš pracovitý, pretože potom vás konkurencia nemá rada. Takmer nikto ťa nemá rád. Sme v roku 2017 a myslím si, že každý má právo na vlastný názor a predovšetkým, že každý má právo robiť to, čo ho robí šťastným a neubližovať iným. Môj svet zostáva krásny aj v búrkach. Nikdy som nezmenil názor. Zlé časy treba prekonať, neoplatí sa sťažovať. Človek musí prijať svoj osud, či už je dobrý alebo zlý. Aj keď sú ľudia/sme stále „špinaví“, verím v dobro. Nedávno som počul smutnú informáciu: viac ako 400 miliónov ľudí je podvyživených. V Európe dnes môžeme dať každému obyvateľovi kilo zlata, o dva dni budeme chcieť o kilo viac. Áno, je to telo, ale treba sa starať aj o dušu.
Ako sa vám darí zostať taký pozitívny? To je, aspoň pre mňa, v dnešnej dobe výnimočná cnosť.
Vyrastal som na makadame, až neskôr som sa zamiloval do betónu. Vždy sa mi páčili Indiáni, ktorí vedeli zostať v kontakte s prírodou. Často sme vtiahnutí do kruhu spoločnosti a priznám sa, že sám si na dovolenku nedávam dostatok času. Uvedomujem si, že železo sa kuje, kým je horúce, ale nikdy nesmieme zabudnúť na tento kontakt s prírodou: či už je to prameň, rieka, more, les. To sú podľa mňa kľúčové veci. Je dobré byť spoločensky zodpovedný, ale je dobré sa o seba postarať. Ale pokoj si musí nájsť každý sám. Čas, kedy môže byť sám, premýšľať a „nastaviť kocky“ nanovo. Nakoniec, moja osobná skúsenosť je takáto: my bieli ľudia, takí milí a demokratickí, ako sme my, sme tiež najviac duplicitní. A ak sa pozrieme na ostatné pozície, stojíme veľmi dobre, najmä ak sa pozrieme na zvyšok zaostalého sveta. Myslím si, že aj preto zostávam spokojný - mám čo jesť, piť, je mi teplo... Samozrejme, vidím, že mi ponúkajú stovky iných vecí, ale kedykoľvek dosiahol som niečo, čo som chcel, videl som, že to bolo len chvíľkové šťastie. Nie je hazard, nie je šťastie v hrách. Človek tak príde na to, že hľadá veci, ktoré ho skutočne robia šťastným.
Aký bol Zlatko v detstve a tínedžerskom veku? Vyžarovala z neho aj pozitivita, alebo mu ju prinieslo dospievanie a skúsenosti?
Odkedy si pamätám, bol som pozitívny, skôr indický. Vidím to aj na svojich deťoch, asi to máme v génoch. Rád som sa smial, nikdy som nikomu nič zlé neprial. Ale je pravda, že spoločnosť nie vždy úsmev opätuje. Ak sa niekto príliš smeje, spoločnosť sa to snaží zastaviť, niekomu nie je dobré sa príliš smiať, smiech je nákazlivý. Ale v konečnom dôsledku som to ja, kto rozhoduje o tom, či o sebe dám vedieť alebo nie, či budem naplno veriť sebe a tomu, čo predstavujem, či sa vzdám... Iná možnosť neprichádza do úvahy.
Poznačilo vás vyrastanie vo Fužine, v tomto, podľa mňa úplne nespravodlivo nazývanom geto? Predpokladám, že to bolo hlavne pre vašu inšpiráciu?
Viac ako tento vykreslený príbeh temnej strany Fužiny ma zasiahla vojna v Bosne. Temná strana vo Fužine by prakticky ani neexistovala, nebyť určitých situácií a druhu politiky, ktorá existovala. Potrebovali obetného baránka a potom si vybrali nejaké osady. Ak sa energia mladých ľudí sústredí na malom území a nesmeruje napríklad do športu či kultúry, čo iné im ostáva, ako nájsť si vlastnú zábavu. Ale vieme, čo dnes znamená zábava. Vždy som reprezentoval svetlú stránku Fužine, vždy som vyzdvihoval našich športovcov, ako aj percento týchto ľudí, ktorí vraj Fužine znevážili. A nie je to iné ako kdekoľvek inde. Väčšina smutných vecí sa stala kvôli nelegálnym látkam, ak to tak môžem povedať. Našťastie sa to, chvalabohu, dosť zlepšilo a dnes sú Fužine jedna krásna osada. Sama tam síce už nebývam, ale moje deti tam chodia do školy a škôlky. Máte blízko Ľubľanicu, Golovec, centrum mesta, obchvat, poštu, banku, obchod... Deti sa tu stále hrajú vonku, hrajú basketbal alebo futbal na ihrisku. Zriadili vonkajšiu telocvičňu. Už viac ako 25 rokov sa v lete tradične hrá v Bundeslige malý futbal. Vojna v Bosne ma poznačila viac ako táto smutná stránka Fužiny, preto si stojím za presvedčením, že neexistuje dobrá vojna, ani zlý mier. Bol som prakticky nútený to pocítiť príliš skoro, čo zanechalo určité následky, no zároveň ma to posilnilo. Aj preto som dnes tým, kým som.
Bol s vami rap už od detstva?
Nie, ale vždy som mal rád hudbu. Hudba bola vždy niečo, čo ma fascinovalo. Nikdy som sa nedefinoval z hľadiska hudobných žánrov. Počúval som všetko, čo bolo dobré. Ak je niečo dobré, je to dobré. Na žánri mi nezáleží. Ale ak je niečo zlé, aj keď je to súčasťou toho, čo robím alebo kam patrím, je to zlé. Rovnako je to s ľuďmi a nacionalizmom. Nezáleží na tom, kto je človek, akú má farbu alebo čo predstavuje, dôležité sú iba jeho činy, dobré alebo zlé. Inak sa toto „zámočníctvo“ rozvinulo až na strednej škole. Môžem len povedať, že vzorec je rovnaký, či už ide o hudobnú kariéru alebo športovú kariéru: so športovou kariérou musíte začať skoro, ale s hudobnou kariérou máte viac času. Niekedy stačí jedna pesnička, ale niekedy nestačí desať či sto. Myslím si, že ľudia uznávajú úprimnosť bez ohľadu na situáciu a politiku. Politika je všade. Ak sa dnes spýtate hudobníkov, všetci sa budú držať ďalej od politiky a politika je vlastne všade. Aj v rádiu. Nikto nechce byť súčasťou politiky, ale všetci sú v nej. Môžete prijať politiku istého rádia, ktoré vám diktuje pripravovať „hlúpe“ pesničky. Keď sa pozriete na to, čo sa dnes deje, keď sa pozriete na texty, uvidíte, že sú veľmi prázdne, veľmi slabé, nie je tam žiadna energia, žiadne posolstvo... Vraj nás takto radi vidia. A akonáhle sa objaví niekto s energiou a posolstvom, logicky vyčnieva. Tu nejde o žiadnu žiarlivosť, len sa odvážim povedať svoj názor. Tí, ktorí vás chcú úprimne počuť, vás už aj tak budú sledovať cez vaše kanály. Ale nemyslím si, že umelci sú dostatočne ocenení, najmä ak vezmeme do úvahy, koľko úsilia je potrebné pri vytváraní niečoho.
V priebehu rokov vaše texty stratili časť hnevu. Si skutočne menej nahnevaný?
Logicky prehrali, poviem aj prečo. Všimol som si, že niekedy ťa ľudia radi vystrčia do prvého radu. Prídete o hlavu a budú sa smiať, že „ha ha ha, pozri sa, ako dopadol“. Na druhej strane, každý vie všetko, čo hovorím. Najmä tí múdri. Niektorí sa tvária, že to nechcú vedieť, niektorí sú otvorení ľudia a rozumejú mi. S hudbou môžem zostať na dobrej ceste a snažím sa ňou motivovať mladých ľudí alebo všetkých, ktorí ma počúvajú. Môžem im dať dobrý pocit, keď počujú kúsok. Hovoriť im veci pekne, úprimne, vrúcne, inteligentne a hlavne od srdca. Úprimné city dnes chýbajú. Ak sa pozriete na politikov, všetci sú postavení na rovnakom základe. Ale nikto mi nevymyl mozog, som len človek s citmi. Ak mi poviete niečo, čo nie je pravda, budem si stáť za svojím, zareagujem. Ak mám dobrú náladu, zakričím, ak zlú, dám to najavo, nebudem to skrývať. Inak je pekné hnevať sa, ale hnev nemá oči. A nikdy som do textov nedával nadávky a neslušné slová, len aby som bol cool, len preto, že mi uniká pointa a nevedel by som, čo iné povedať. Chcem hlavne motivovať, moje kúsky sú skutočné. Nebudem vám klamať, že som chudobný, že som vandrák. V takýchto textoch sa nájde veľa ľudí. prečo? Pretože našli niekoho iného, kto to tak cíti, a utešujú sa tým, že nie sú jediní. Nie, ja som ten, kto bol raz tam, kde si ty, a povedal som ti, že môžeš ísť ďalej. Inak nejde o to, že by som sa nehneval, ale dozrievam, som starší, od prvej platne ubehlo len desať rokov a každý rok som vydal jednu. Ešte predtým som šesť-sedem rokov „freestyloval“, ešte viac ma to hnevalo. Takto ma ani nepoznáš. Ak by som rozmýšľal rovnako ako pred všetkými tými rokmi, bol by som len niekým, kto vo svojom živote nepokročil. Nehovorím, že je na tom niečo zlé, ale držím sa príslovia: "Nech je prekliaty deň, v ktorom sa človek nič nové nenaučí."
O tom, ako ste sa hnevali, čo vás charakterizovalo, odkiaľ čerpáte energiu, čo pre vás znamená vaša rodina... To všetko sa budeme môcť dočítať v pripravovanom životopise, ktorý píšete spolu s Jurim Hudolinom.
Myslím si, že je dôležité, aby ľudia, aspoň tí, ktorí ma sledujú, vedeli, že nič nebolo jednoduché, aj keď mám väčšinou dobrú náladu a usmievam sa. Aj v mojom živote sa stali veci, ktoré boli nespravodlivé. A zdá sa mi nesprávne, že to potom držíme vo vnútri. Myslím, že prst by mal byť ukazovaný na podvodníkov. Inak toto nie je kniha, kde by som poukazoval len na to. Kniha bude rozprávať celý príbeh od môjho narodenia a prakticky až dodnes, až do tohto decembra. Životopis bude pravdepodobne vytlačený budúci rok. Chcem, aby to bola dodatočná motivácia pre všetkých mladších kolegov. Že majú jedného chlapa, o ktorom by si nikto nikdy nepomyslel, že pôjde do týchto vôd a podarí sa mu to.
Videl som tvoj videoklip k pesničke Kompromis. Podľa niektorých s ním kráčate na hrane, no som si istý, že má väčšie posolstvo, ako by ste na prvý pohľad povedali.
Príbeh je veľmi jednoduchý. Vždy ide o tú istú ženu a táto láska je taká silná, že ju môžete vidieť vo viacerých podobách. Nakoniec sa prídem vyspovedať k psychológovi, príde za mnou aj kolega Vid Valič a hovorím mu: „Vid, ale nakoniec je tam vždy tá jedna poriadna baba.“ A on mi hovorí: „Ja vieš, veď preto som tu." Čo, ale je to zlé, ak poviem: "Do riti, aká je sexy baba?" Stojím si za tým, že žena nie je sexy, iba ak je sexi. Šikovná žena dokáže múdreho muža presvedčiť mnohými inými vecami. Niekedy sa treba s ľuďmi porozprávať, nie je všetko len o spokojnosti. Alebo niekto môže mať vyššie kritériá spokojnosti. Už som si zvykol, že „psi štekajú, karavána ide ďalej“. Je to super klasika. Keby ľudia vedeli, ako dlho vám trvá vytvoriť niečo takéto, len by tlieskali. Ale už som si zvykol.
Myslíte si, že mladí ľudia strácajú perspektívu, ako to často niekde vidíme?
Nie všetci mladí sú takí „stratení“, ako by sme im chceli predstaviť. Je však smutné, ak mladí ľudia budú naďalej počúvať niektoré veci, ktoré sú prvou loptou. Alebo skôr dúfam, že sa budú počúvať len v určitom období. Ak niečo počúvate bez posolstva len preto, že došlo k mediálnemu odhaleniu, nie je to až také nevinné. Médiá formujú spoločnosť. Takže ak na niečo také upozorníte a dieťa to prijme, ale prerastie, je to v poriadku. Iná vec je, ak sa udrží na tejto úrovni, teda ak v živote nenapreduje. Držím palce každému jednotlivcovi, nikdy nie je neskoro urobiť to, čo je správne. Nikdy nie je neskoro na to, aby sa človek učil a snažil sa hýbať.
Výročie prvého albumu aj patrične oslávite. Čo môžeme očakávať od Zlatka a tímu?
Progres môžete očakávať od roku 2007. Koncert je zasadený do väčšieho priestoru, v Kine Šiška. Začíname 22. decembra o 21:00 hod. Budem mať konkrétnu zostavu hudobníkov, nebudeme rozbiehať žiadny cirkus. Naozaj chcem urobiť maximum a ukázať ľuďom, že týchto 10 rokov nebolo zbytočných. Každý, kto ma sledoval, aj tak príde, vítaný je každý, kto o mne kedy pochyboval. Vstup „nenávistníkov“ je zakázaný. Ak vieš, že to nie je všetko v pohode, neťahaj ma za jazyk. Som v pohode chlap, len si nemýľte moju láskavosť s mojou naivitou. Svet je krásny, nechajte sa prekvapiť.
Zlatko, nech tvoja pozitivita žiari na našich čitateľov. Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom na Silvestra, aký je váš itinerár na rok 2018?
Veľmi jednoduché. Nech je každý deň nový rok. Pokúsme sa zachovať „Happy December“ počas celého roka. Želáte si pre svojho blížneho to, čo si prajete pre seba (samozrejme v pozitívnom zmysle). Nebudem si moc soliť mozog a radiť, myslím, že ľudia sú dosť chytrí.
